Jana a Ivan Buštorovci sú svadobní fotografi, ktorí sa rozhodli spojiť spoločnú záľubu v cestovaní a netradičných autách. Vybrali si jedno z najzvláštnejších a vizuálne najškaredších áut pre svetové cestovateľské zážitky.
Svojpomocne si auto prerobili, vytvorili si tak obytný priestor na mieru a netradičný tvar Multiply im prišiel dokonalo vhod. S takto prerobeným autom navštívili všetky juhoamerické krajiny a naposledy sa ocitli vo Venezuele, ktorá je momentálne obávanou krajinou v cestovateľských rebríčkoch. Či je to skutočne tak nám prezradili Jana a Ivan v exkluzívnom rozhovore.
Pri životnom štýle typu vanlife sme zvyknutí na karavany, prípadne prerobené dodávky. No vaším cieľom bolo prerobiť klasické osobné auto – Multiplu na takýto cestovateľský obytný priestor. Prečo práve toto auto? Čím si vás získalo?
S Multiplou to celé začalo, pretože Ivan chcel najškaredšie auto na svete, no a doma sme ho používali na sťahovanie a podobne. Jedného dňa sme sa rozprávali, že by sme chceli ísť autom do Kirgizska, a tak som navrhla, aby sme išli rovno Multiplou, pretože ju už máme, nemusíme míňať peniaze na iné auto a je vnútri taká široká, že sa tam vyspíme. Tak sme si ju za pár týždňov narýchlo prerobili, vyhodili sme zadné sedačky a dali tam takú domácku konštrukciu z dreva, na ktorú sme dali matrac, a vyrazili sme.
Po tejto ceste sme sa do toho auta zaľúbili, pretože sme nemali jediný problém, je malé a nemali sme s ním problémy na úzkych cestách alebo uliciach a zároveň je vnútri také široké, že nám ten priestor stačil na všetko. Rozhodli sme sa, že si ho prerobíme poriadne podľa toho, čo nám chýbalo na prvej ceste, a pôjdeme na svadobnú cestu do Južnej Ameriky.
Prečo ste sa rozhodli ísť náročnejšou cestou prerábok?
Chceli sme cestovať Multiplou. Už sme ju poznali a prirástla nám k srdcu. Keďže si radi robíme veci sami, a keďže je to Multipla, kde nám neprekážalo, ak niečo trochu pokazíme, rozhodli sme sa, že sa naučíme prerobiť si auto podľa našich predstáv sami.
Prerábke aute ste venovali nespočetné množstvo času. Čo bolo najnáročnejšie? Čo ste možno ani nečakali?
Najnáročnejšie bolo asi začať. Pre mňa osobne (Janu) bolo nepredstaviteľné dostať tam všetko tak, ako sme si predstavovali – zdvíhaciu strechu, funkčnú kuchynku, vysúvaciu posteľ a podobne.
Ivan sa namakal na vizualizácii a vymýšľaní, aké diely použiť, kde ich zohnať a ako ich zohnať čo najlacnejšie, no a potom sme sa pustili do skladania. Náročné bolo dobre to vymerať, pretože Multipla má veľmi nepravidelné tvary.
Ako vyzeral už hotový obytný priestor, ktorý ste v aute vytvorili? Ako ste sa popasovali s pomerne úspornými rozmermi?
Momentálne máme zdvíhaciu strechu, ktorú si večer otvoríme a vieme sa obaja v aute postaviť. Vieme tam odložiť veci, aby nám nezavadzali, a zároveň keby bolo treba, hore sa vyspia dve osoby. Dole máme posteľ veľkú asi 115 × 205 cm, pod posteľou máme kuchyňu, ktorá sa vysúva von z auta.
Máme tam aj skrinky na oblečenie a kozmetiku, ku ktorým máme prístup zvnútra aj zvonka. Takisto tam máme také menšie stolíky, ktoré sa tiež vysunú dovnútra aj von, a keď zasunieme posteľ, vieme si sadnúť a pracovať. Občas je to náročné, pretože to nie je veľký priestor, a, samozrejme, to nie je pohodlné ako dodávka, ale to si hovoríme iba v prípadoch, keď je vonku zlé počasie a my musíme variť vonku alebo sa tlačiť dnu. Vždy, keď sa zmestíme do podzemnej garáže, si hovoríme, ako nám vyhovuje malé auto.
A ako vyzeral váš úplne prvý trip s Multiplou už ako vanom?
Južnú Ameriku sme si vybrali, pretože predtým sme si trochu pocestovali po Turecku, Grécku, Gruzínsku, Arménsku a trochu po balkánskych krajinách. Vzhľadom na to, že na Ukrajine je vojna, celý ten smer sme vylúčili. Do Afriky ani Austrálie nás to tiež nejako nelákalo, tak sme sa rozhodli pre Južnú Ameriku. Je tam neskutočne veľa nádherných vecí, veľa zvierat, rôzne kultúry a tradície a s autom sa tam človek dostane ľahko, nepotrebuje karnet na auto ani víza pre seba. Európu si pozrieme kedykoľvek.
Postupne sa vám už podarilo precestovať všetky juhoamerické krajiny a najnovšie ste sa ocitli vo Venezuele. Multiplu ste tam teda dostali priamo z Bratislavy … Ako ste to zvládli?
Do Venezuely sa človek dostane rovnako ako do hocijakej inej krajiny Južnej Ameriky, stačí si na hranici naimportovať auto na 3 mesiace. Nám to trvalo niekoľko hodín, pretože sme boli prvé slovenské auto vo Venezuele a Slovensko nebolo v systéme. Nás tam čakal pohovor na kameru, kde sme museli uviesť, kto sme, kam ideme a ako dlho tam budeme. Všetci boli priateľskí a nemali sme žiadne problémy.
Ako na vás zapôsobila táto krajina? Predsa len, vycestovali ste tam v období, kedy je Venezuela považovaná za nebezpečnú oblasť … Potvrdilo sa vám to?
Do Venezuely sme sa okamžite zamilovali a nebol deň, kedy by sme sa cítili nebezpečne. Sú tu najpriateľskejší ľudia, akých sme v živote zažili. Všade nás vítali, chceli nám pomôcť, poradiť, zavolať k sebe, odfotiť sa s nami. Zažili sme 125 policajných kontrol a aj tie boli priateľské. Párkrát sme od nich dostali aj kávu.
Ubytovaní ste boli v chatke aj v Multiple „uprostred ničoho“, stretávali ste sa aj s miestnymi obyvateľmi … Ako na vás zapôsobila celková atmosféra krajiny?
Prvú noc sme spali v aute, druhú noc sme si zobrali chatku, pretože bolo veľmi teplo. Následne sme sa vybrali do národného parku Canaima do Gran Sabany, ktorú môžu ľudia poznať vďaka ikonickým stolovým horám. Väčšinu času spíme v aute, a keď je to „uprostred ničoho“ s krásnym výhľadom, tak je to ideálne. Pôvodní obyvatelia v Gran Sabane boli tiež veľmi priateľskí a pohostinní a necítili sme sa nebezpečne.
Jediné napätie sme cítili pred vstupom do Venezuely, práve kvôli všetkým rečiam v médiách. Veľmi rýchlo sme však zistili, že to tak nie je. Ani s obávanými policajtami sme nemali problémy.
Z hľadiska bezpečnosti ste si ale užili svoje aj s potravinami, jedlom či pitnou vodou, ktorá tam vôbec nie je takou samozrejmosťou. Aká je tam situácia? Prečo sa tak ťažko zháňala voda či dokonca obyčajný chlieb?
V národnom parku Canaima kedysi pracovali štátni zamestnanci, strážcovia parku, boli tam obchodíky a turistické informácie. Po veľkej kríze, ktorú tam zažili, štátni zamestnanci zrazu dostávali výplatu iba pár dolárov, a tak odišli pracovať inde alebo opustili krajinu.
Ostali tam pôvodní obyvatelia z kmeňa Pemon, ktorí si pootvárali obchodíky, ale napríklad vodu nepredávajú, pretože pijú vodu z riek. Chlieb bolo tiež ťažké zohnať, pretože je to národný park v prírode a majú to ďaleko do veľkých miest a supermarketov.
Zároveň vraj nie je pôda veľmi úrodná. Dali sa tam namiesto toho zohnať rôzne sladké nápoje, čipsy, cukríky, suveníry a pripojenie na internet. Inde vo Venezuele nebol problém ani s vodou, ani s potravinami či s benzínom. My sme mali veľa zásob z Brazílie, takže sme si varili rôzne polievky a cestoviny. Keď sa nám nechcelo variť, tak vždy sme sa popýtali v okolí, či nie je niekde reštaurácia, a nasmerovali nás k niekomu, kto nám spravil to, čo jedli oni, kura s ryžou a zemiakmi a nejaký šalát a džús k tomu.
