Tatiana Drexler, dnes úspešná tanečnica a obľúbená porotkyňa šou Let’s Dance, prešla životom, ktorý by pokojne mohol slúžiť ako scenár filmového drámy. Pochádzala z Martina, kde vyrastala v socializme, a jej mladé roky sa niesli v znamení tvrdej disciplíny, odhodlania a lásky k tancu. Aj keď jej talent a húževnatosť postupne priviedli k titulom majsterky Slovenska, život jej pripravoval aj neľahké lekcie, ktoré zmenili jej osobný aj profesionálny svet.
V totalitnom režime si štát rýchlo dokázal dať do poriadku rodiny, ktoré nezapadali do ideologických očakávaní, a jasne im ukázať, kde je ich miesto. Tatiana sa preto rozhodla vyštudovať matematiku, hoci jej vášeň vždy patrila tancu, píše portál dobrenoviny.sk.
Práve počas štúdií stretla svojho prvého manžela, Viktora, ktorý bol nielen jej tanečným partnerom, ale aj životným spoločníkom. Bol to obyčajný chalan z Martina, normálny Slovák, s ktorým sa jej život nečakane prepojil. Spoločne tvorili pár, ktorý na parkete prekvital a mimo nej zdieľal sny o slobode a lepšom živote, ktorý presahoval hranice ich domovskej krajiny, informuje portál DVTV.
Život v cudzine
Tatiana v rozhovore pre DVTV prezradila, že plánovanie úteku s Viktorom trvalo niekoľko rokov. Chceli si najprv dokončiť štúdium, čo bolo dôležité pre ich rodičov, a Viktor pritom získal červený diplom z teoretickej fyziky.
V roku 1987 mala Tatiana len 24 rokov, keď sa spoločne rozhodli, že zo súťaže v Západnom Nemecku sa už nevrátia domov. Vtedy ešte nikto netušil, že sa blíži revolúcia. Viktor pochádzal z politicky „správne“ orientovanej rodiny, a preto im štát umožnil cestu na súťaž, pričom museli dlho predstierať, že aj oni sú politicky „správni“. Najťažšie pre nich však bolo, že o ich rozhodnutí nevedeli ani vlastné rodiny, čím sa celý krok stal ešte odvážnejším a riskantnejším.
Po príchode do Nemecka čelili Tatiana a Viktor úplnému šoku. Museli si zvykať na jazyk, pravidlá, nové spoločenské prostredie a často aj na absurdné predsudky, ktoré mali o západnom svete vďaka propagande. Čoskoro sa však ukázalo, že život je úplne iný, než si predstavovali. Bohatí neboli vždy zlí a obyčajní ľudia zrazu pôsobili úspešne a spokojne.
„Keď som prišla do Nemecka, stále som hľadala tých zlých bohatých. My sme 24 rokov nevideli nič iné než dobrého Rusa a zlého Nemca. Takže sme z tých ľudí boli úplne mimo. Stále sme mali v hlave, že tí zlí sú bohatí a tí dobrí chudobní. Lenže v Nemecku nerozoznáte bohatého od chudobného, nieto ešte dobráka,“ spomína Tatiana.
Tatiana si všímala aj detaily, ktoré dnes pôsobia úsmevne: od dokonalých zubov až po každodenné luxusné drobnosti, ktoré v socialistickom Československu nepoznali.
„Mňa vtedy prekvapovalo, že na Slovensku starší ľudia nemali také pekné zuby, zatiaľ čo tam ich mali všetci. Poznáte Jana Ďurovčíka? Všetci mali také zuby ako on. Ja som si hovorila: preboha, čo to je, prečo majú všetci také zuby? Vtedy som mala pocit, že na Západe majú ľudia jednoducho strašne veľa zubov. Naozaj som si myslela, že ich majú viac ako my Slováci. Možno som si vravela, že asi majú aj čo žuť a čo jesť,“ povedala v šou Trochu inak s Adelou.
Začiatky života v cudzine boli pre Tatianu a Viktora mimoriadne náročné. Ako utečenci sa ocitli v utečeneckom tábore, neovládali jazyk ani pravidlá, podľa ktorých sa riadil nový svet okolo nich.
Tatiana priznala, že prvé mesiace emigrácie boli veľmi ťažké a často sa cítili bezradní, s pocitom, že o skutočnom živote v zahraničí nevedia takmer nič. Jedinou istotou, ktorá im dodávala pocit stability a bezpečia, zostal tanec Tanečný talent im v novom prostredí pomohol prežiť.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
