Roky bol súčasťou príbehu, ktorý sledovalo celé Slovensko, no jeho vlastný hlas v ňom dlho chýbal. Syn „Martinky z Turca“, známej televíznej postavy a internetového fenoménu, sa po prvýkrát verejne rozhodol hovoriť o detstve, ktoré bolo ďaleko od obrazu, aký poznala verejnosť. V relácii Za oponou virality opísal život v domácnosti, kde sa striedala mediálna pozornosť s hladom, strachom a násilím.
Kým kamery zaznamenávali výstredné vystupovanie jeho matky a verejnosť sa zabávala na virálnych momentoch, za dverami ich bytu sa odohrával úplne iný príbeh. Vlado priznal, že vyrastať v takomto prostredí znamenalo čeliť situáciám, ktoré si dieťa nemá zažiť. V rozhovore vysvetlil, že jeho cieľom bolo pomenovať vlastnú minulosť a oddeliť sa od obrazu, ktorý si spoločnosť vytvorila o jeho rodine.
Spomienky na detstvo sa mu spájajú najmä s neustálou prítomnosťou médií. Novinári a štáby podľa jeho slov prichádzali pravidelne, no za kamerami zostávali veci, ktoré nevidel takmer nikto. Hovorí o bitkách, fyzických trestoch aj každodennej neistote. Tvrdí, že násilie bolo súčasťou bežného života a že tresty prichádzali aj za úplne obyčajné detské potreby.
K najťažším momentom patrili dni, keď doma nebolo jedlo ani základné podmienky na život. Rodina sa podľa jeho slov ocitla v takých finančných problémoch, že im odpojili elektrinu aj vodu. Spolu s bratom trávili celé dni zatvorení v izbe, hladní a bez pomoci.
V tých chvíľach sa pre nich stala oporou stará mama Anna. Práve ona bola človekom, ku ktorému sa obracali, keď potrebovali jedlo alebo pocit bezpečia. Vlado spomína na situácie, keď jej klopal na stenu a ona mu cez okno podávala niečo na jedenie či pitie. Bola to podľa neho jediná stabilná osoba v chaose, ktorý doma vládol.
Život vo svetle kamier
Jeho výpoveď zároveň otvorila otázku zodpovednosti okolia. Do domácnosti totiž pravidelne vstupovali médiá, produkčné tímy aj kameramani. Mnohí dnes spätne kladú otázku, ako bolo možné, že nikto nezasiahol skôr, ak videl, v akých podmienkach deti žijú. Vlado naznačil, že tlak slávy a záujmu verejnosti situáciu ešte zhoršoval.
Podľa jeho slov sa matka postupne čoraz viac strácala v alkohole aj v pozornosti, ktorú jej prinášala popularita. Tvrdí, že niektorí ľudia z mediálneho prostredia dokonca prispievali k jej závislosti tým, že jej nosili alkohol. Zlom prišiel, keď mal jedenásť rokov. Spolu s bratom dostali informáciu, že idú na tábor. Namiesto toho sa ocitli v detskom domove v Ružomberku. Hoci to spočiatku nechápal, dnes tento moment považuje za zásadný obrat vo svojom živote.
Práve tam prvýkrát zažil veci, ktoré mnohé deti berú ako samozrejmosť – pravidelnú stravu, výlety, dovolenku pri mori či šport. Dodnes si pamätá moment, keď prvýkrát pochopil, čo vlastne znamená hrať futbal. Vychovávatelia mu podľa jeho slov pomohli vytvoriť nový základ pre život.
Vzťah s matkou sa po odchode do detského domova prakticky prerušil. Počas ôsmich rokov ich podľa jeho slov navštívila len raz. Keď v roku 2016 zomrela vo veku 34 rokov na zlyhanie pečene, nedokázal pomenovať, čo cíti. Smútok sa miešal s hnevom, ale aj zvláštnym pocitom úľavy. Napriek všetkému sa rozhodol nezostať uväznený v minulosti. Hovorí, že odpustenie považuje za jednu z najdôležitejších vecí v živote. Dnes má prácu, stabilné zázemie a jasnú predstavu o budúcnosti.
Vlado priznáva, že mnohí predpokladali, že skončí rovnako ako jeho matka. On však tvrdí, že pôvod človeka nemusí určovať jeho osud. Za skutočné šťastie dnes považuje obyčajné veci – pokojný domov, rodinu a perspektívu vytvoriť svojim budúcim deťom také detstvo, aké jemu chýbalo.
