„Má oči po ockovi.“ „Je celá mama.“ „Ten úsmev má určite po dedkovi.“ Takéto vety počúvajú rodičia často už v pôrodnici. Hľadanie rodinnej podobnosti patrí k najobľúbenejším témam každej rodiny. Dedičnosť však nie je len o farbe očí, vlasov či tvare nosa. Za tým, aké naše deti budú, sa ukrýva fascinujúci svet génov, predispozícií, temperamentov a životných skúseností. A práve preto je odpoveď na otázku „Po kom vlastne je?“ oveľa zaujímavejšia, než sa na prvý pohľad zdá.
Keď sa narodí dieťa, prináša si so sebou jedinečnú genetickú výbavu. Polovicu génov dostáva od mamy, polovicu od otca. Tieto gény obsahujú obrovské množstvo informácií, ktoré ovplyvňujú fungovanie organizmu, vzhľad, niektoré schopnosti aj určité povahové predispozície. Napriek tomu neexistujú dve úplne rovnaké deti. Dokonca ani súrodenci, ktorí vyrastajú pod jednou strechou, sa často odlišujú viac, než by sme čakali.
Nie sú to len oči, vlasy a úsmev
Keď premýšľame o dedičnosti, väčšinou si predstavíme vonkajší vzhľad. Farbu očí. Farbu vlasov. Výšku postavy. Tvar nosa alebo úsmev. V skutočnosti však ani tieto znaky nevznikajú tak jednoducho, ako si mnohí myslia.
Dieťa totiž spravidla nezdedí jednu vlastnosť výlučne po jednom rodičovi. Väčšina fyzických znakov je výsledkom kombinácie viacerých génov, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Preto môže mať dieťa modré oči po starom otcovi, husté vlasy po mame a vysokú postavu po otcovej strane rodiny. Niekedy sa dokonca objavia vlastnosti, ktoré akoby preskočili jednu či viac generácií. Nie je to nič nezvyčajné. Niektoré gény si totiž rodina odovzdáva ďalej celé generácie bez toho, aby sa u každého člena výrazne prejavili.
Mnohí rodičia si už pri malých deťoch všimnú, že ich niečo prirodzene priťahuje. Jedno dieťa neustále spieva. Iné miluje pohyb. Ďalšie dokáže celé hodiny kresliť alebo skladať stavebnice. Je za tým genetika? Čiastočne áno. Vedci sa zhodujú, že určité predispozície môžu byť dedičné. Dieťa môže zdediť napríklad dobrý hudobný sluch, športové predpoklady, priestorové vnímanie alebo schopnosť rýchlo sa učiť nové veci.
To však neznamená, že sa talent automaticky prejaví. Aj ten najväčší potenciál potrebuje vhodné podmienky, podporu a príležitosti na rozvoj. Gény môžu pripraviť pôdu. To, čo na nej vyrastie, však ovplyvňuje aj rodina, prostredie a samotné dieťa.
Jednou z najčastejších otázok rodičov je, či sa dedí aj povaha. Odpoveď je áno aj nie zároveň. Už malé bábätká sa od seba výrazne líšia. Niektoré sú pokojné a ľahko sa prispôsobujú novým situáciám. Iné potrebujú viac času, sú citlivejšie alebo opatrnejšie.
Tieto rozdiely sa objavujú veľmi skoro a odborníci ich spájajú práve s temperamentom, ktorý má genetický základ. To však neznamená, že charakter dieťaťa je daný od narodenia a nedá sa ovplyvniť. Práve naopak. Na to, akým človekom sa dieťa stane, vplývajú každodenné skúsenosti, rodinné vzťahy, bezpečné prostredie, spôsob komunikácie aj zážitky, ktoré počas života nazbiera. Povaha je preto výsledkom neustálej spolupráce medzi tým, čo si dieťa prinieslo na svet, a tým, čo počas života zažije.
Prečo sú súrodenci často úplne rozdielni?
Túto otázku si položil nejeden rodič. Ako je možné, že jedno dieťa miluje šport, druhé knihy a tretie nedokáže obsedieť na jednom mieste? Veď vyrastajú v rovnakej rodine. Odpoveď sa opäť ukrýva v genetike.
Každé dieťa totiž dostáva jedinečnú kombináciu génov. Hoci majú súrodenci rovnakých rodičov, ich genetická výbava nie je identická. Výnimkou sú jednovaječné dvojčatá. Aj preto môžu mať deti z jednej rodiny úplne odlišné záujmy, temperament, spôsob učenia či pohľad na svet. A práve táto rozmanitosť býva jednou z najkrajších súčastí rodičovstva.
Dedia sa aj zdravotné predispozície
Spolu s výzorom či temperamentom môžu deti zdediť aj určitú náchylnosť na niektoré zdravotné problémy. To však neznamená, že sa konkrétne ochorenie musí automaticky objaviť.
Pri mnohých chorobách zohráva významnú úlohu životný štýl, pohyb, strava, kvalita spánku, stres či prostredie, v ktorom človek žije. Genetika môže riziko zvýšiť, no často nie je jediným rozhodujúcim faktorom.
Aj preto sa lekári pri preventívnych prehliadkach pýtajú na rodinnú anamnézu. Informácie o zdravotnom stave rodičov, starých rodičov či súrodencov môžu pomôcť lepšie odhadnúť možné riziká a včas zachytiť prípadné problémy.
Hoci sa rodičia často snažia nájsť odpoveď na otázku, po kom ich dieťa vlastne je, pravda býva oveľa krajšia. Dieťa nie je kópiou mamy ani otca. Nie je ani presnou kombináciou oboch. Je úplne novým človekom.
Môže mať otcove oči, mamin úsmev, dedkov zmysel pre humor či babkinu trpezlivosť. Zároveň si však vytvára vlastnú osobnosť, vlastné názory, záujmy a sny. A práve to robí rodičovstvo takým fascinujúcim. Sledovať, ako sa z malého bábätka postupne stáva jedinečný človek, ktorý objavuje svet po svojom.
Pri premýšľaní o dedičnosti často zabúdame na jednu dôležitú vec. Nie všetko, čo si deti od rodičov odnesú do života, je ukryté v génoch. Deti od nás preberajú aj hodnoty. Spôsob, akým komunikujeme. To, ako riešime problémy. Ako prejavujeme lásku, rešpekt alebo empatiu. Práve tieto veci často formujú ich život rovnako silno ako genetická výbava. A možno ešte viac. Po kom je vaše dieťa? Možno má oči po ockovi a úsmev po mame. No to najdôležitejšie si postupne vytvorí samo. Každé dieťa je totiž jedinečný originál.
