Jedného dňa ešte sedia na pracovnej porade, počúvajú kritiku od nadriadeného a snažia sa tváriť, že je všetko v poriadku. Na druhý deň sa však po nich zľahne zem. Neprídu do práce, neodpovedajú na telefonáty a doma ich nikto nenájde. Nábytok je preč, osobné veci zmizli a susedia si nič nevšimli. Akoby sa jednoducho vyparili.
V Japonsku nejde o ojedinelé prípady. Práve naopak. Každý rok takto zmiznú desaťtisíce ľudí. Dobrovoľne opúšťajú svoje rodiny, zamestnanie, priateľov aj celý doterajší život. Japonci pre nich používajú výraz „džóhacu“, čo v preklade znamená „vyparenie sa“ alebo „zmiznutie ako para“. Za týmto zvláštnym fenoménom sa skrýva niečo oveľa hlbšie než len túžba začať odznova. Mnohí totiž neutekajú pred zákonom ani pred nebezpečenstvom. Utekajú pred pocitom hanby, informuje iDnes.cz.
Krajina, kde sa neúspech neodpúšťa
Väčšina ľudí vstupuje do manželstva s presvedčením, že vydrží celý život. Každý však vie, že rozvod je jednou z možností. Rovnako je prirodzené, že človek môže prísť o prácu, zlyhať pri podnikaní alebo urobiť chybu. V Japonsku je však pohľad na neúspech výrazne odlišný. Tamojšia spoločnosť je postavená na disciplíne, výkone, zodpovednosti a úspechu.
Od detstva sú ľudia vedení k tomu, aby podávali čo najlepšie výsledky, nezlyhávali a robili česť svojej rodine. Predstava, že človek neuspeje v škole, stratí zamestnanie, zadlží sa alebo sa rozvedie, je pre mnohých spojená s obrovským pocitom osobného zlyhania. Nejde pritom len o sklamanie seba samého.
V japonskej kultúre sa často verí, že človek svojím neúspechom zahanbuje rodičov, predkov aj celé svoje okolie. Strata spoločenského postavenia môže byť vnímaná ako niečo mimoriadne ponižujúce. Práve preto sa niektorí rozhodnú pre radikálny krok.
Namiesto vysvetľovania jednoducho zmiznú
Keď sa problémy nahromadia a človek už nevidí cestu von, niektorí Japonci si zvolia riešenie, ktoré by v mnohých krajinách pôsobilo nepredstaviteľne. Bez rozlúčky odídu. V noci si zbalia najnutnejšie veci, zrušia kontakty a presťahujú sa do iného mesta. Zmenia meno, adresu, zamestnanie a začnú nový život. Rodina často netuší, čo sa stalo.
„Nechcem, aby ma niekto hľadal. Chcem len zmiznúť a začať odznova,“ znie jedna z najčastejších myšlienok ľudí, ktorí sa pre tento krok rozhodnú.
Ich cieľom nie je získať pozornosť. Práve naopak. Chcú sa stať neviditeľnými.
Ročne zmiznú desaťtisíce ľudí
Odborníci odhadujú, že každý rok sa v Japonsku dobrovoľne stratí približne 80- až 100-tisíc ľudí. Oficiálne štatistiky uvádzajú nižšie čísla, no mnohé prípady sa nikdy nedostanú do evidencie.
Dôvod je jednoduchý. Rodiny často zmiznutie nenahlásia a v Japonsku navyše platia veľmi prísne pravidlá ochrany súkromia. Ak neexistuje podozrenie zo spáchania trestného činu, polícia spravidla nezačne rozsiahle pátranie. Mnohí príbuzní navyše chápu, že ich blízky odišiel dobrovoľne. Hoci ich to bolí, rešpektujú jeho rozhodnutie alebo sa jednoducho nechcú vystaviť ďalšej hanbe spojenej s verejným rozoberaním rodinných problémov.
O problémoch sa nehovorí
Fenomén džóhacu patrí medzi témy, o ktorých sa v Japonsku príliš nehovorí. Podobne tabuizovaná je napríklad aj takzvaná karóši – smrť z prepracovania. Ide o prípady, keď zamestnanci pracujú v extrémnom nasadení, často s desiatkami hodín nadčasov mesačne, až sa ich organizmus úplne vyčerpá.
Rovnako citlivou témou sú skutočné emócie, strachy a vnútorné problémy. Mnohí Japonci sa naučili svoje pocity skrývať, aby nepôsobili slabo alebo neobťažovali okolie vlastnými starosťami. Ďalším známym javom je hikikomori, teda dobrovoľná sociálna izolácia. Tisíce ľudí sa na mesiace či roky zatvárajú doma a prerušujú kontakt so svetom. Aj samovraždy zostávajú témou, o ktorej sa verejnosť často zdráha otvorene hovoriť.
Cesta do slepej uličky
Mnohé z týchto problémov spolu úzko súvisia. Človek je prepracovaný, vyčerpaný a psychicky na dne. Chcel by sa niekomu zdôveriť, no hanbí sa. Bojí sa, že stratí rešpekt okolia alebo bude považovaný za slabého. Postupne sa uzatvára do seba. Pocit osamelosti rastie a problémy sa zdajú byť neriešiteľné.
Niektorí odborníci upozorňujú, že práve v tejto fáze sa ľudia často rozhodujú medzi dvoma krajnými riešeniami – ukončením života alebo úplným zmiznutím. Pre mnohých sa džóhacu javí ako menej bolestivá alternatíva.
Niekedy stačí jediný okamih
Za rozhodnutím zmiznúť nemusí stáť tragédia. Niekedy postačí séria menších neúspechov, ktoré sa postupne nakopia. Môže ísť o prepustenie zo zamestnania, predčasný odchod do dôchodku, finančné straty na burze alebo pocit, že človek sklamal svojho zamestnávateľa.
Pre niekoho môže byť poslednou kvapkou aj verejné pokarhanie na pracovnej porade.
„Myslel som si, že všetkých sklamem. Nedokázal som sa im pozrieť do očí,“ opísal svoje pocity jeden z bývalých džóhacu v japonských médiách. Iných k úteku privedie manželská kríza, rozvod alebo vysoké dlhy. To, čo by v mnohých krajinách predstavovalo nepríjemnú životnú skúšku, môže byť v prostredí extrémneho spoločenského tlaku vnímané ako nezmazateľná hanba.
Nový život v anonymite
Tí, ktorí zmiznú, často nachádzajú útočisko vo veľkých mestách. Pracujú na nenápadných pozíciách, bývajú v skromných podnájmoch a snažia sa nevzbudzovať pozornosť. Mnohí už nikdy nekontaktujú svoju rodinu. Nie preto, že by ju prestali milovať, ale preto, že návrat by znamenal opätovné stretnutie s pocitom zlyhania, pred ktorým utiekli.
Príbeh džóhacu tak odhaľuje temnejšiu stránku krajiny, ktorú svet obdivuje pre jej technologický pokrok, disciplínu a poriadok. Ukazuje, že za obrazom dokonale fungujúcej spoločnosti sa často skrývajú ľudia, ktorí nezvládli obrovský tlak na úspech a rozhodli sa urobiť to jediné, čo považovali za možné. Jednoducho sa vyparili.
