Herečka Veronika Žilková otvorila jednu z najcitlivejších kapitol svojho života. V úprimnej výpovedi sa vrátila do obdobia mladosti, keď ju sužovali ťažké depresie a prežívala chvíle beznádeje. Práve bolestivá skúsenosť ju však napokon posilnila a zásadne ovplyvnila jej pohľad na život.
Herečka Veronika Žilková sa rozhodla otvorene hovoriť o náročnom období, ktoré prežívala ešte ako mladé dievča. V podcaste, ktorý pripravuje spolu so svojou dcérou Agátou Hanychovou, prvýkrát priznala, že ju v tínedžerskom veku trápili vážne psychické problémy a hlboké depresie. Informuje o tom portál Topky.
Chaotické dospievanie a hľadanie seba samej
Obdobie puberty pre ňu nebolo jednoduché. Sama ho opisuje ako plné zmätku, neistoty a silných emócií. „Mala som ťažké dospievanie, hormóny sa mi miešali v hlave,“ priznala.
Okrem psychických ťažkostí riešila aj otázky vlastnej identity a smerovania. Dokonca uvažovala nad úplne odlišnou životnou cestou, než akou sa napokon vydala. „Chvíľu som uvažovala, že budem mníškou. Chcela som ísť do Južnej Ameriky, zachraňovať chudobných a očkovať deti. Chcela som byť lekárka, misionárka. Ani som s nikým nechodila, pretože som nevedela, či mojím najväčším miláčikom nie je Ježiš,“ dodala.
K psychickému napätiu sa pridali aj pochybnosti o vlastnom vzhľade. V tom čase sa necítila dobre vo svojom tele a trápilo ju nízke sebavedomie. „Bola som strašne tučná, nemala som peknú pleť a bola som zúfalá,“ opísala úprimne.
Najkritickejšie obdobie prišlo na prelome sedemnásteho a osemnásteho roku života. Vtedy sa jej psychický stav ešte zhoršil a dostala sa na úplné dno. „Jedného dňa som sa rozhodla, že to vyriešim, že sa zabijem. Mala som hrozné, pubertálne depresie,“ spomína.
Keď sa pokúsila vyhľadať pomoc, stretla sa s nečakanou reakciou, ktorá ju zasiahla ešte viac. „Bol MDŽ a sestričky oslavovali s pánom doktorom. Povedala som, že mi je hrozne zle a že sa bojím, že by som sa asi chcela zabiť. A ony mi povedali: My dnes oslavujeme, príď v pondelok,“ uviedla.
Skúsenosť, ktorá ju zmenila
Hoci bola táto situácia mimoriadne bolestivá, dnes ju vníma ako zásadný životný moment. Práve vtedy si uvedomila, že sa musí naučiť spoliehať sama na seba. „Vlastne mi to pomohlo na celý život, pretože som pochopila, že si musím pomôcť sama,“ vysvetlila.
Táto skúsenosť ovplyvnila aj jej neskoršie rozhodnutia. Aj keď ju život postavil pred ďalšie ťažké skúšky, odbornú pomoc už nevyhľadala. „Aj keď som potom mala v živote ďalšie ťažké obdobie, keď mi zomrelo dieťa, už som nikdy odbornú pomoc nevyhľadala,“ priznala.
S odstupom času považuje toto obdobie za bolestivú, no dôležitú životnú skúsenosť, ktorá ju formovala. „Vtedy som pochopila, že som žena a musím si pomôcť sama,“ uzavrela.
