Vyštudovaná psychologička, koučka a frekventantka psychoterapeutického výcviku PhDr. Andrea Fejová sa špecializuje na riešenie vzťahových problémov v rámci súkromných párových sedení a konzultácií.
Získala titul PhDr. v odbore poradenská psychológia a počas svojej niekoľkoročnej praxe sa zameriavala najmä na tematiku rozchodov, rozvodov a iných vzťahových problémov. V súčasnosti sú jej blízke aj témy sebarozvoja, spoznávania vlastných hodnôt a samého seba. V rozhovore sme sa bližšie venovali téme vzťahových problémov, párových konzultácií a tiež mýtom, ktoré páry odrádzajú od odbornej pomoci.
Dnes sa vo veľkom stretávame s výrazom „zdravý vzťah“. O čo ide? Ako by ste ho definovali?
Keď dnes hovoríme o „zdravom vzťahu“, veľa ľudí si predstaví ideálny vzťah bez konfliktov. Lenže zdravý vzťah nie je o dokonalosti. Z psychologického hľadiska by sme zdravý vzťah mohli definovať ako vzťah, v ktorom medzi ľuďmi funguje dôvera, rešpekt, otvorená komunikácia a vzájomnosť. Je to vzťah, kde človek nemusí neustále bojovať o prijatie, prispôsobovať sa na úkor seba alebo žiť v napätí a neistote. Je o tom, že sa v ňom obaja cítia bezpečne, rešpektovane a dostávajú priestor byť sami sebou.
Aké sú teda základné črty a znaky zdravého a fungujúceho vzťahu? Čo ho najlepšie vystihuje?
Všetky zdravé vzťahy majú 4 spoločné základy, podľa ktorých ich vieme definovať.
Prvým sú potreby. Každý z nás potrebuje cítiť blízkosť, istotu, rešpekt či pochopenie. Potrebujeme vedieť, že sa na toho druhého môžeme spoľahnúť.
Druhým sú hranice. Aby sme sa vo vzťahu cítili bezpečne, potrebujeme vedieť, že naše hranice budú rešpektované, že nás nikto nebude tlačiť do niečoho, čo je proti našim hodnotám, pocitom alebo komfortu.
Nemenej dôležitá je komunikácia. Nielen výmena informácií, ale skutočný záujem o toho druhého. Schopnosť hovoriť aj o nepríjemných veciach bez strachu, že budeme zosmiešnení alebo odmietnutí.
A napokon je tu vzájomnosť. Potreby, hranice aj komunikácia musia fungovať obojsmerne. Nestačí, aby sa snažil len jeden človek. Zdravý vzťah vzniká tam, kde obaja cítia rešpekt, záujem a ochotu vytvárať bezpečný priestor jeden pre druhého.
Čo z vášho pohľadu chýba najviac v dnešných vzťahoch na to, aby bolo možné o nich tvrdiť, že sú zdravé?
Z môjho pohľadu dnes vo vzťahoch najviac chýba odvaha byť zraniteľný a dať vzťahu šancu stať sa zdravým. Veľa ľudí vstupuje do vzťahov nepreliečených z minulých zranení s nenaplnenými potrebami, očakávaniami a sklamaniami z minulosti a prirodzene túžia po tom, aby im nový vzťah túto bolesť čo najrýchlejšie vynahradil. Keď sa to nedeje hneď alebo presne podľa ich predstáv, namiesto snahy porozumieť si, často prichádza útok alebo odstup. Veľakrát vidím vo vzťahoch nastavenie: „Najprv sa zmeň ty a potom sa zmením ja.“ Nikto nechce začať prvý, pretože byť úprimný, otvorený a hovoriť o svojich bolestiach je risk.
Zároveň mám pocit, že sme dnes vo vzťahoch veľmi netrpezliví. V nefungujúcich vzťahoch ostávame príliš dlho, ale tým, ktoré by možno mali potenciál vyrásť do zdravého vzťahu, nedáme čas. Chceme mať všetko hneď od začiatku, lenže zdravý vzťah nie je niečo, čo v partnerovi nájdeme, je to niečo, čo spolu postupne vybudujeme.
Veľa sa hovorí o negatívnych účinkoch digitálnej doby na kvalitu vzťahov. Je tento vplyv opodstatnený?
Bohužiaľ áno, ten vplyv je veľmi reálny. Samozrejme, technológie samé o sebe vzťahy nekazia. Veľa záleží od nastavených hraníc a pravidiel vo vzťahu, ale myslím si, že digitálna doba výrazne zmenila to, ako dnes vzťahy prežívame. Za jeden z najväčších problémov považujem nekonečné množstvo možností, ktoré máme neustále pred sebou. Sociálne siete vytvárajú pocit, že za každým rohom existuje niekto atraktívnejší, kompatibilnejší alebo lepší partner. Často odporúčam klientom pripomínať si, že to, že sa nám niekto javí dokonale cez obrazovku, ešte neznamená, že by s ním fungoval reálny vzťah. Zároveň sociálne siete a technológie prirodzene ukrajujú z času, ktorý kedysi patril vzťahu – obyčajným rozhovorom, spoločným chvíľam, nude, blízkosti či pozornosti.
A s čím sa na odborníkov zvyknú takéto páry najčastejšie obracať?
Keďže sa vo veľkej miere venujem rozchodom a vzťahovým krízam, veľa ľudí ku mne prichádza s otázkou, či sa ich vzťah ešte dá zachrániť, či ho vôbec chcú zachraňovať alebo ako zo vzťahu odísť. Najčastejšie vidím, že za tým stojí dlhodobo nenaplnená potreba blízkosti, rešpektu, pochopenia alebo bezpečia. Ľudia často prídu až vo chvíli, keď majú pocit, že vo vzťahu sú síce fyzicky prítomní, ale emočne už veľmi dlho sami.
Častou témou je aj neochota jedného z partnerov na sebe pracovať alebo niečo meniť. Veľa párov sa točí v rovnakých konfliktoch stále dookola, až sa medzi nimi postupne stratí blízkosť, vášeň aj pocit partnerstva. V poslednom období častejšie riešim vzťahy, kde ľudia odchádzajú od partnerov s veľmi manipulatívnym alebo narcistickým správaním.
Nie každý konflikt je nutné riešiť s odborníkom, ale v akých situáciách a prípadoch by páry už mali zvažovať odbornú pomoc?
Na to neexistuje presné pravidlo ani moment. Veľa párov vyhľadá odbornú pomoc až vo chvíli, keď sú dlhodobo frustrovaní, unavení a je medzi nimi už veľa bolesti či odstupu. A vtedy je často oveľa náročnejšie vzťah opravovať. Ja si myslím, že páry by mali prísť pokojne aj preventívne, najmä keď cítia, že existujú oblasti, v ktorých sa na seba nevedia napojiť, aj keď obaja chcú. Keď sa opakovane míňajú v komunikácii, potrebách alebo v tom, ako vzťah prežívajú. Vyhľadať pomoc ešte neznamená, že vzťah zlyhal. Často je to práve naopak. Že obom na vzťahu stále záleží a nechcú čakať, kým sa medzi nimi vytvorí tak veľká vzdialenosť, že už nebudú mať silu ani chuť na tom pracovať.
Kvôli akým stereotypom a mýtom zvyknú mať páry obavy z odbornej pomoci?
Často sa stretávam aj s obavou, že poradca bude hľadať vinníka, že jeden z partnerov je ten „zlý“ a druhý „dobrý“. Alebo že budem nadržiavať strane, ktorá terapiu iniciovala. Ako žena sa napríklad často stretávam s tým, že muži majú strach, že budem automaticky stáť na strane ženy. Ľudia sa tiež boja, že ich budem súdiť, hodnotiť alebo im hovoriť, kto čo robí zle. Lenže párová práca nie je o súdení ani o rozdávaní univerzálnych rád. Je skôr o tom pochopiť, čo sa medzi tými dvoma ľuďmi deje, prečo sa navzájom míňajú a ako sa z toho bludného kruhu dostať von. Väčšina párov si po prvom stretnutí vydýchne hlavne preto, že zistia, že tam nesedia proti sebe, ale vedľa seba.
Počúvame o expertoch, odborníkoch na vzťahy, vzťahových poradcoch či terapeutoch. Koho navštíviť?
Myslím si, že dnes sa ľudia v tých názvoch často strácajú, pretože vzťahovým poradcom alebo expertom sa môže nazvať prakticky ktokoľvek. Vo všeobecnosti platí, že ak pár rieši bežné komunikačné problémy, opakujúce sa konflikty alebo sa vo vzťahu dlhodobo míňa, môže byť veľmi nápomocné vzťahové poradenstvo alebo terapia.
Psychológ či terapeut ide väčšinou viac do hĺbky – pracuje nielen s tým, čo sa deje medzi partnermi dnes, ale aj s tým, aké vzorce, zranenia alebo skúsenosti si do vzťahu prinášajú. A potom sú tu rôzni kouči, mentori alebo „experti na vzťahy“. Tam by som bola opatrná hlavne vtedy, ak človek prežíva hlbšiu krízu, manipuláciu, násilie, výraznú psychickú záťaž alebo dlhodobé konflikty. V takých prípadoch je dôležité obrátiť sa na človeka s odborným psychologickým alebo terapeutickým vzdelaním.
Vy sa venujete párovým konzultáciám …
Áno, párové konzultácie väčšinou začínajú tým, že sa spolu rozprávame o tom, s čím pár prichádza, kto vo vzťahu vníma problém, kto možno menej, ako celú situáciu vidí každý z nich a čo sa medzi nimi vlastne deje. Veľa priestoru dávame aj tomu, ako by chceli, aby ich vzťah vyzeral, keby sa problém podarilo vyriešiť, ako by sa chceli vedľa seba cítiť, čo im vo vzťahu chýba a čo by tam naopak už nechceli zažívať. Veľmi dôležité je pochopiť, čo sa im vo vzťahu vlastne udialo, prijať, že to teraz majú takto, ale zároveň mať ochotu pracovať na zmene.
Potom už hľadáme konkrétne kroky – čo je každý z nich ochotný urobiť pre to, aby sa vzťah posunul. Veľakrát páry prídu s pocitom, že mi idú ukázať, kto z nich má pravdu a kto je ten problémový a odchádzajú s tým, že sa možno prvýkrát po dlhej dobe naozaj počúvali bez toho, aby sa hádali. Niekedy mám pocit, že som tam ako taký „tlmočník potrieb“ – pomáham jednému partnerovi preložiť to, čo hovorí, do reči, ktorej ten druhý dokáže rozumieť bez obrany a útoku.
A ako sa naučiť vnímať párové konzultácie ako pomoc a nie ako nútenú povinnosť? Čo by ste poradili párom, ktoré takýto druh pomoci zvažujú, no zatiaľ s odmietavým stanoviskom?
Veľa párov má pocit, že by mali všetko zvládnuť sami, ale keď sa dvaja ľudia roky točia v rovnakých konfliktoch, často si už bez pomoci zvonku nedokážu rozumieť. To neznamená slabosť ani zlyhanie. Občas to prirovnávam k pokazenému bicyklu. Ak chcete jazdiť na bicykli, ktorý nefunguje, máte v podstate tri možnosti. Môžete sa tváriť, že pokazený nie je, ale ďaleko sa nedostanete. Môžete sa ho pokúšať opraviť svojpomocne, čo niekedy vyjde, ale niekedy nemáte potrebnú výbavu. Alebo ho vezmete k opravárovi. Áno, stojí to nejaký čas, energiu aj peniaze, ale v porovnaní s tým, koľko rokov vám potom môže dobre slúžiť, je to často zanedbateľná investícia.
A párom, ktoré nad tým ešte len premýšľajú, by som povedala hlavne to, aby nečakali až na moment, keď medzi nimi ostane už len únava, hnev alebo úplný odstup. Čím skôr sa začne o problémoch hovoriť, tým väčšia je šanca, že sa vo vzťahu ešte dá obnoviť blízkosť, dôvera a pocit, že sú znovu tím.
