Taliansko sa nepredstaví na majstrovstvách sveta 2026 v USA, Kanade a Mexiku. Po dramatickej baráži v Bosne, v ktorej Azzurri viedli, no po červenej karte a penaltovom rozstrele vypadli, padol na krajinu smútok, ktorý sa nedá opísať inak ako historický. Talianske športové denníky La Gazzetta dello Sport a Corriere dello Sport reagovali titulnými stranami plnými plačúcich hráčov a kritikou, ktorá sa nezdržiavala žiadnych diplomatických formulácií. Je to tretíkrát za sebou, čo Taliansko chýba na najprestížnejšom futbalovom turnaji.
Pre krajinu, ktorá vyhrala majstrovstvá sveta štyrikrát a patrí k tradičným veľmociam svetového futbalu, ide o katastrofu bez precedensu. Dvanásť rokov bez majstrovstiev sveta – to je realita, s ktorou sa talianský futbal musí vyrovnať.
Bosna, červená karta a penaltový rozstrel, ktorý zlomil srdcia
Priebeh zápasu bol krutý práve preto, že Taliansko malo dlho situáciu pod kontrolou. Azzurri viedli 1:0 a zdalo sa, že cesta na MS 2026 je otvorená. Potom prišla červená karta pre obrancu Bastoniho – a s ňou sa všetko zmenilo.
Hra v oslabení zmenila dynamiku duelu, Bosna vyrovnala a zápas dospel až do penaltového rozstrelu. Ten bol pre Taliansko osudný. Esposito prestrelil bránku, Cristante trafil brvno – a Bosna postupuje. Taliansko ide domov. Scenár bolí o to viac, že pripomína predchádzajúce traumy. V roku 2018 Taliansko nevyužilo vedenie a vypadlo v baráži so Švédskom. V roku 2022 prišla šokujúca domáca prehra so Severným Macedónskom – krajinou, ktorú by nikto za rivala talianskeho futbalu nepovažoval. Tentokrát Bosna. Vzorec sa opakuje s desivou pravidelnosťou.
Gazzetta: „Apokalypsa trvajúca dvanásť rokov“
La Gazzetta dello Sport, najčítanejší talianský športový denník s charakteristickými ružovými stránkami, nešetrila slovami. Titulná strana niesla odkaz, ktorý vystihol pocit celej krajiny. „Toto nie je apokalypsa, ale apokalypsa, ktorá trvá už dvanásť rokov, jednoducho pokračuje,“ napísala Gazzetta. Slovo apokalypsa v taliančine nesie plnú silu – nie je to novinárska nadsázka, ale výraz skutočného otrasenia.
Denník poukázal na psychologický rozmer kolapsu: „Duchovia minulosti sa opäť vynorili v hlavách hráčov, keď sa po vedení 1:0 všetko pokazilo.“ Ide o presný popis fenoménu, ktorý talianský futbal prenasleduje – v rozhodujúcich momentoch baráže hráči akoby zamrzli pod tlakom vlastnej histórie a vlastných chýb. „Hovoríme zbohom majstrovstvám sveta a teraz sa musia začať trestné konania,“ dodala Gazzetta. Výzva na zodpovednosť, ktorá v talianskom futbalovom prostredí znie jasne – niekto za to musí zaplatiť.
Corriere: „Zlyhanie celého systému“
Ak Gazzetta písala o apokalypse, Corriere dello Sport išiel ešte hlbšie a pomenoval problém štrukturálne. „Žiaľ, toto nie je len prepadák, je to zlyhanie celého systému. Sme v štrukturálnej kríze. Toto nie je dôsledok premárnenej šance, červenej karty alebo smoly – naznačuje to, že základy, pravidlá alebo mentalita sú zničené,“ napísal denník bez okolkov. Corriere pritom odmietol akékoľvek výhovorky zo strany hráčov a trénerského štábu. „Žiadne výhovorky,“ znelo motto titulnej strany. A ďalej: „Každý, kto sa podieľal na tomto projekte, to nemôže tolerovať. Každý musí prevziať zodpovednosť a prenechať to iným.“
Najsilnejší argument denníka bol štatistický. Majstrovstvá sveta 2026 budú mať 48 účastníkov, z toho 16 európskych krajín. Postúpiť do tohto rozšíreného turnaja je výrazne jednoduchšie ako kedykoľvek predtým – a Taliansko to napriek tomu nedokázalo. „Neschopnosť kvalifikovať sa na majstrovstvá sveta so 48 štátmi je jednoducho hanebná,“ napísal Corriere priamo. Je to argument, ktorý sa nedá vyvrátiť. Keď Európa posiela na turnaj šestnásť tímov a vy medzi nimi nie ste – ide o štrukturálny problém, nie o smolu.
Gattuso: tréner, ktorý ponúkol odstúpenie
V celom debakli stojí v ohni aj tréner Gennaro Gattuso, legendárny bývalý záložník Milána a talianskej reprezentácie, ktorý prebral tím po predchádzajúcich neúspechoch. Sám po vypadnutí ponúkol svoju funkciu na odstúpenie – no šéf talianskeho futbalového zväzu naznačil, že odchod trénera nie je automatický.
Je to rozhodnutie, ktoré samo osebe vyvoláva diskusiu. Gattuso je tretím trénerom za sebou, ktorému sa nepodarilo priviesť Taliansko na majstrovstvá sveta – po Robertovi Mancinim a Lucianovi Spallettim. Keď zlyhajú traja tréneri v rade, problém neleží len v trénerskej kancelárii. Na druhej strane – zmena trénera bez štrukturálnej reformy celého systému je len kozmetická úprava. Corriere na to upozornil jasne: kríza je hlbšia ako meno na trénerskej tabuli.
Trikrát zo gauča: čo sa stalo s talianskym futbalom?
Otázka, ktorá visí nad celou situáciou, nie je len „prečo tentokrát“, ale „prečo opakovane“. Taliansko vyhralo MS v rokoch 1934, 1938, 1982 a 2006 – štyri tituly, viac ako ktokoľvek iný okrem Brazílie. V roku 2021 vyhralo majstrovstvá Európy a Wembley ovládlo suverénnym spôsobom. No od roku 2014 sa na MS nepredstavilo ani raz.
Analytici poukazujú na viaceré faktory – úpadok talianskej Serie A ako vývojového prostredia pre domácich hráčov, rastúci počet cudzincov v klube na úkor talentovaných Talianov, problém s výchovou brankárov aj obrancov a kultúrnu strnulosť, ktorá bráni rýchlej adaptácii na moderný futbal. „Sme zvyknutí na to, že sme veľkí. Ale veľkosť minulosti nezaručuje prítomnosť,“ napísal jeden z komentátorov Gazzetta. Možno práve toto je koreň problému – krajina, ktorá príliš dlho žila z reputácie a zabudla, že futbal sa hrá dnes, nie pred dvadsiatimi rokmi.
Čo ďalej? Reforma alebo pokračovanie pádu?
Talianske médiá sa zhodujú na jedinom: bez zásadnej reformy sa situácia nezlepší. Výmena trénera je nevyhnutná, no nestačí. Potrebná je revízia systému výchovy mládeže, zmena pravidiel o zahraničných hráčoch v Serie A a nová mentalita, ktorá nepracuje s veľkosťou minulosti ako s automatickou zárukou budúcnosti.
Majstrovstvá sveta 2026 budú bez Talianska – a krajina bude sledovať turnaj z gauča. Tretíkrát za sebou. Dvanásť rokov po poslednom štarte na MS v Brazílii 2014. „Každý, kto sa podieľal na tomto projekte, musí prevziať zodpovednosť,“ napísal Corriere. Tá zodpovednosť nie je len Gattusova ani len hráčov, ktorí prestrelili v penaltovom rozstrele. Je kolektívna – a talianski futbaloví funkcionári to vedia lepšie ako ktokoľvek iný.
