Klaudiu Brnčíkovú väčšina ľudí pozná zo sociálnych sietí pod menom Xoxaxik a už niekoľko rokov tvorí obsah zameraný na outdoor, sólo cestovanie, turistiku, bushcraft a prespávanie v prírode. Zároveň sa cez svoje cesty snaží ľuďom približovať rôzne postrehy a uvedomenia zo života, ktoré si z prírody a samoty odnáša.
Zdieľa momenty také, aké naozaj sú. Niekedy krásne, inokedy chaotické či nepohodlné. Miluje spoznávanie, nové výzvy a vystupovanie zo stereotypu, pretože práve vtedy má pocit, že žije naplno.
Len málokto by sa rozhodol testovať svoju odvahu prespávaním v lesoch či cestovaním na vlastnú päsť. Ako to celé začalo? Kedy ste sa rozhodli, že práve takýmto spôsobom sa chcete zoceliť?
Nikdy to nebolo primárne o zocelení alebo dokazovaní si niečoho, skôr o pokoji, slobode a pocite života, ktorý tam človek cíti. Nebolo to zo dňa na deň. Prvý zlom nastal vtedy, keď som sa začala sama vyberať na turistiky. Zistila som, že ak je človek sám v prírode, zrazu začne viac premýšľať, všímať si detaily a hlavne vypne hluk bežného sveta. Potom prišiel moment, kedy som sa prvýkrát vybrala sama pozrieť na západ slnka a vracala som sa cez tmavý les s čelovkou. Pamätám si ten zvláštny mix rešpektu, adrenalínu, ale zároveň neuveriteľného pokoja. Počula som každý šuchot a zrazu som mala pocit, že prírodu vnímam úplne inak než dovtedy.
Následne prišiel môj prvý nocľah vo Volovských vrchoch s dvomi chalanmi, ktorí mali s nocľahmi už skúsenosti. Mala som obrovský batoh, ktorý mi vôbec nesedel, spala som prvýkrát v hammocku a o tretej ráno nás zobudili zvláštne zvuky okolo nás. Pamätám si, ako som zabalená v spacáku premýšľala nad tým, že kým sa z toho vymotám, tak ma určite niečo zožerie (smiech). Ale potom prišlo ráno, východ slnka, úplné ticho a ten pocit sa nedá veľmi opísať slovami. Keď som sa vrátila domov a ľahla si do teplej postele, uvedomila som si, že to potrebujem zažiť znova.
Čo je pre vás najdôležitejšie počas vašich výletov, hlavne keď ste sama? Akých zásad sa držíte?
Najdôležitejší je pre mňa rešpekt. Rešpekt voči prírode, počasiu aj vlastným limitom. Veľa ľudí si myslí, že sólo prespávačky sú o adrenalíne, ale v skutočnosti človek musí rozmýšľať ešte zodpovednejšie. Vždy sledujem počasie, trasu a snažím sa počúvať intuíciu. Keď niečo necítim dobre, otočím sa. Ego nemá v prírode miesto. Zároveň sa snažím byť čo najviac prítomná, pretože práve vtedy človek začne vnímať detaily, ktoré mu v bežnom živote unikajú.
Pri cestovaní väčšina z nás hľadá čo najvyšší komfort. Čo hľadáte vy?
Mne veľakrát stačí pekný výhľad, dobré jedlo a dobrá nálada. A ak sa bavíme o bivakovaní, tak paradoxne jedna z najdôležitejších vecí je pre mňa čo najrovnejší podklad na spanie (smiech). Som schopná aj 15 minút skúšať karimatku na rôznych miestach, len aby mi ten povrch vyhovoval. V tomto som asi trošku náročná, ale ako hovorím: „I’m just a girl.“ (som len dievča, preklad redakcie)
Ako teda vyzerá vaša komfortná zóna?
Aj keď to mnohým ľuďom, ktorí ma poznajú zo sociálnych sietí, tak nepríde, som skôr introvert. Moja komfortná zóna preto nevyzerá ako hlučné miesta plné ľudí, ale skôr ako ticho, pokoj a priestor pre vlastné myšlienky. Zároveň sa však snažím pracovať aj na tom, aby som občas vystúpila zo svojej bubliny. Veľmi rada spoznávam nových ľudí a ich životné príbehy, ale skôr v prirodzenom a pokojnejšom prostredí.
A ako je to s limitmi a hranicami? Prespávate v lese v blízkosti voľne sa pohybujúcich medveďov…
Samozrejme, mám hranice. To, že chodím sama do lesa alebo prespávam v prírode, neznamená, že nemám rešpekt, alebo že som nesmrteľná. Nikdy cielene nevyhľadávam nebezpečné situácie. Sledujem počasie, miesto, terén aj vlastný pocit. Myslím si, že veľa ľudí si mýli odvahu s bezhlavým riskovaním, ale pre mňa je skutočná odvaha vedieť si povedať aj „nie“.
Čo by ste teda nikdy nespravili? Čo je pre vás vyslovene no-go?
Nerada používam slovíčko „nikdy“, pretože rada posúvam svoje hranice. Ale ak je niečo, do čoho by som sa vedome nehrnula, tak je to určite búrka a situácie, kde hrozia blesky. Práve počasie vnímam v prírode ako jednu z najnebezpečnejších vecí. Dážď mi nevadí, ale pred bleskami mám obrovský rešpekt. Snažím sa dbať o to, aby som nepodcenila výbavu alebo prípravu. V lese sa aj malá chyba vie veľmi rýchlo otočiť proti vám.
A aké miesto má vo vašom živote strach?
Veľakrát sa ma ľudia pýtajú, či nemám strach, keď chodím sama prespávať do lesa. Ja väčšinou odpovedám, že nie, pokiaľ všetko prebieha v tej „norme“, na ktorú som zvyknutá. Tým, že v prírode trávim veľa času, mám hranice trochu posunuté, takže bežné nočné zvuky alebo šuchoty vo mne automaticky nevyvolávajú strach.
Strach prichádza skôr vtedy, keď sa objaví situácia, ktorá už vyčnieva z toho, čo poznám. Napríklad keď sa niečo neustále pohybuje okolo táboriska, nereaguje na odháňanie a jednoducho cítite, že niečo nie je v poriadku. Podľa mňa je to hlavne o strachu z neznámeho. Myslím si však, že strach je prirodzený a do určitej miery aj potrebný. Drží človeka viac prítomného a vnímavého.
Čo teda robíte pre to, aby vás strach nezabrzdil a nepremohol? Čo sa vám osvedčilo aj priamo v teréne?
Väčšinou sa do tých situácií vedome hádžem aj napriek tomu, že často neviem, čo z toho vznikne. Veľakrát je to nepríjemné, ale s odstupom času si človek uvedomí, že to bolo potrebné a niekam ho to posunulo. Či vás to „popáli“ alebo nie, stále je to nová skúsenosť a nové skúsenosti sú podľa mňa nad zlato. Veľa ľudí čaká, kým strach zmizne, ale podľa mňa veľakrát stačí spraviť ten prvý krok a práve vtedy sa začnú otvárať nové možnosti a dvere, o ktorých človek predtým ani nevedel.
Ja som typ človeka, ktorý rád analyzuje a snaží sa veci racionalizovať. Pomáha mi uvedomovať si vlastné pocity a pomenovať si, z čoho ten strach vlastne pramení. Častokrát si poviem, že keď nejde o život, nejde o nič a že život je príliš krátky na to, aby sme sa zasekli na strachu z niečoho, čo sa možno nikdy ani nestane. Namiesto otázky: „Čo najhoršie sa môže stať?“ sa snažím rozmýšľať skôr nad tým, kam ma to môže posunúť. A priamo v teréne sa mi najviac osvedčilo zostať pokojná a nepanikáriť. Veľa situácií v lese vyzerá v hlave horšie než v realite. Keď sa človek upokojí, začne viac vnímať okolie, rozmýšľať racionálne a nerobí unáhlené rozhodnutia.
Aj keď ste toho zažili skutočne veľa, vedeli by ste spomenúť tie najintenzívnejšie zážitky? Zážitky, ktoré vám nahnali aj husiu kožu?
Jedna z najintenzívnejších nocí bola určite tá, keď som sama prespávala vo vyššej nadmorskej výške než na akú som bola zvyknutá. Kombinácia zimy, mrazu a nadmorskej výšky mi spôsobila kyslíkový dlh a uprostred noci sa mi veľmi ťažko dýchalo. Bol to zvláštny pocit, akoby ste mali zovreté pľúca a tlak až pri krku. Keďže som bola sama, nebolo to úplne príjemné a musela som sa upokojiť a predýchať.
Veľmi silný zážitok bol pre mňa aj tento mesiac vo Švajčiarsku pri výstupe na ľadovec v Bernských Alpách. Nebolo to síce prespávanie v lese, ale fyzicky som si tam siahla na úplné dno vyčerpania. Mala som momenty, kedy som si v hlave hovorila, že nedôjdem domov.
A potom tu boli trombikuly – mikroskopické roztoče – o ktorých som dovtedy ani netušila, že existujú. Prespávali sme na jednej planine a ráno sme zistili, že sme bivakovali priamo v ich „epicentre“. Nasledovali dni brutálne svrbiacich štípancov doslova všade. Nebolo to nebezpečné, ale extrémne nepríjemné.
A čo vaše zážitky s medveďmi? Ako ste tieto situácie zvládli?
Tak trošku som tušila, že sa tejto otázke nevyhneme, keďže téma medveďov je na Slovensku veľmi obľúbená. S medveďom som už mala stretnutie a bol to veľmi silný zážitok. Nemôžem povedať, že by som sa ich nebála vôbec, skôr pred nimi mám obrovský rešpekt. Predsa len, je to majestátne divoké zviera a človek si pri takom stretnutí veľmi rýchlo uvedomí, že je v ich prirodzenom prostredí.
Mne osobne sa podarilo stretnúť s macom pri Liptovskom Jáne (nebola som sama), kde nám na turistickom chodníku skrížil cestu. Zastali sme a on tiež. Chvíľu sme sa na seba len pozerali a mala som pocit, akoby sa na moment zastavil čas. Najprv prišlo fascinovanie a až potom mi došlo, aká silná situácia to vlastne je.
Nakoniec pokojne odišiel a my sme tam ešte chvíľu len stáli a spracovávali, čo sa práve stalo. Myslím si však, že najdôležitejšie je nepanikáriť a správať sa v prírode s rešpektom. Snažím sa, aby o mne zver vedela, pri pohybe v húštine rozprávam, občas si spievam a nosím so sebou zvonček. Les je ich domov a my sme tam len na návšteve.
