Novak Djokovič je dnes všeobecne považovaný za najlepšieho tenistu všetkých čias. Drží takmer každý dôležitý rekord, vyhral viac grandslamov ako ktokoľvek pred ním a jeho meno je synonymom absolútnej tenisovej dominancie. No málokto vie, čo sa skrýva za touto veľkosťou – a čo z neho urobilo muža, ktorý odmieta prehrávať. Bývalý čilský tenista Paul Capdeville to zažil na vlastnej koži pri večeri v nemeckej reštaurácii, na ktorú do konca života nezabudne.
Príbehy o Djokovičovej odhodlanosti a mentálnej sile sú legendárne. No tento je iný. Nie je o tréningoch, nie je o taktike ani o fyzickej kondícii. Je o chlapcovi s tromi eurami vo vrecku, ktorý objednal homára a biftek – a zaplatil. A potom v hotelovej izbe povedal vety, ktoré prezrádzajú viac o jeho vnútornom svete ako akákoľvek štatistika.
Capdeville a Djokovič: dvaja tínedžeri na začiatku cesty
Paul Capdeville nie je meno, ktoré by dnes rezonovalo vo svete veľkého tenisu. Čilský tenista mal kariéru solídneho profesionála – no nikdy sa nedostal na úroveň, o ktorej sníval. O to zaujímavejší je jeho pohľad na muža, s ktorým v mladosti zdieľal šatne, autobusy a reštauračné stoly.
Capdeville si vo svojej relácii En Cancha zaspomínal na časy, keď s Djokovičom úzko spolupracoval a spoločne cestoval na turnaje po celej Európe. Srbský tenista bol vtedy ešte tínedžer – mladík na začiatku profesionálnej kariéry, bez titulov, bez sponzorov, bez garancií. Nič nenasvedčovalo tomu, že práve tento chlapec jedného dňa prepíše celú históriu tenisu. Nič okrem jeho vlastného presvedčenia.
Tri eurá vo vrecku, homár na stole
Príbeh, ktorý Capdeville rozprával, začína nenápadne. Dvaja mladí tenisti, Nemecko, hlad po jedle aj po úspechu. Djokovič mal vo vrecku tri eurá – čo v nemeckej reštaurácii nestačí ani na polievku.
„Pamätám si, že sme raz išli jesť a on mal vo vrecku len tri eurá. Sadli sme si do reštaurácie v Nemecku a on mi povedal: ‚Paul, ja platím. Vieš, že budem svetovou jednotkou? Budem hviezda,'“ vyhlásil Capdeville. Capdeville to pravdepodobne vnímal ako žart alebo výbuch mladíckeho sebavedomia. No Djokovič bol smrteľne vážny. Keď prišla čašníčka, neobjednal lacné jedlo, aby šetril. Práve naopak.
„Začali sme si objednávať a on si dal homára a biftek. ‚Chceš víno?‘ stále sa ma pýtal. Ja som víno nepil. ‚Rozprávaš sa so svetovou jednotkou. Prekonám všetky rekordy,‘ hovoril.“ Atmosféra pri stole musela byť zvláštna – mladík bez peňazí, no s neochvejnou vierou v seba samého, ktorý hovorí o svetových rekordoch tak ľahko, akoby hovoril o zajtrajšom počasí. A potom prišiel účet.
„Prišiel účet až 300 eur. Spýtal som sa, ako to zaplatíme. ‚Neboj sa, ja zaplatím.‘ A on zaplatil, hoci nemal nič.“ Ako to zaplatil, Capdeville nevysvetlil – a možno ani sám nevie. No podstatné je, že zaplatil. Rovnako, ako neskôr zaplatil každý dlh, ktorý mu osud predložil – odhodlaním, drepmi, setmi, hodinami.
Hotelová izba a slová, ktoré mrazia
Večera bola len prvou časťou pamätného večera. Po návrate do hotela prišiel moment, ktorý Capdeville označil za ten, na ktorý nikdy nezabudne. Djokovič sa k nemu otočil a povedal vety, ktoré neboli chválenkárstvom ani prázdnym sebavedomím – boli výpoveďou o živote, ktorý Capdeville ani väčšina jeho generačných rovesníkov nikdy nezažili.
„Vieš čo, Paul? Vieš, prečo prekonám každý rekord a budem najlepší? Pretože som robil veci, ktoré ty nie. Musel som pochovávať kamarátov zo školy počas vojny. Viem, aké je to vstať z chudoby, vy chlapci ste to nezažili. To ma urobilo veľmi silným.“ Tieto slová si Čiľan zapamätal. A niet sa čomu čudovať.
Belehrad v plameňoch: detstvo, ktoré nezabudnete
Aby sme pochopili, čo Djokovič tými slovami myslel, treba sa vrátiť do Belehradu konca deväťdesiatych rokov. Djokovič sa narodil v roku 1987 a svoje detstvo prežíval v krajine roztrhnutej vojnou, ekonomickým kolapsom a politickým chaosom. Juhoslávia sa rozpadala, Srbsko čelilo medzinárodným sankciám a každodenný život bol pre väčšinu obyvateľov bojom o prežitie.
V roku 1999, keď mal Novak dvanásť rokov, NATO bombardovalo Belehrad. Lietadlá lietali nad mestom, výbuchy otriasali oknami a rodičia zakrývali deti vlastnými telami v príkopoch a pivniciach. Tréning? Futbal? Tenis? To boli luxusné pojmy z iného sveta.
A predsa – aj v tom čase Djokovič trénoval. Na polorozpadnutých kurtoch, v nevykúrených halách, s raketou, ktorú mu rodičia kupovali za posledné úspory. Jeho otec prevádzkoval pizzeriu, aby rodina prežila. Djokovič videl chudobu nie ako abstraktný pojem, ale ako každodennú realitu. A videl smrť – kamarátov, susedov, ľudí, ktorých poznal.
Keď to neskôr povedal Capdevillovi v hotelovej izbe, nechválil sa. Vysvetľoval. Hovoril o zdroji svojej sily, ktorý nemá nič spoločné s talentom ani kondíciou – má čo do činenia s tým, čo ste zažili a čo vám to urobilo so psychikou.
Mentálna sila, ktorá prekonáva fyziku
Tenis na najvyššej úrovni nie je len o technickom majstrovstve ani fyzickej kondícii. Je o tom, čo sa odohráva vo vašej hlave, keď prehrávate dva sety, keď vás fanúšikovia piskajú, keď telo kričí stop a mozog musí povedať pokračuj.
Djokovič je v tejto oblasti mimo akejkoľvek konkurencie. Jeho schopnosť otáčať zápasy zo stratených pozícií, jeho vyrovnanosť v rozhodujúcich momentoch, jeho odolnosť voči tlaku davu – to všetko má korene niekde hlbšie ako v tréningovej hale.
Muž, ktorý ako dieťa zažil bombardovanie a pochovával kamarátov, má k tlaku grandslamového finále iný vzťah ako väčšina jeho súperov. Keď stojíte v rozhodujúcom sete a fanúšikovia v Paríži, Londýne či Melbourne dúfajú vo váš pád, vy si spomínate – nie vedome, ale kdesi v hĺbke – na niečo oveľa ťažšie. A zrazu to nie je také strašné.
Rekordy, ktoré prepisoval jeden po druhom
Djokovič svoju predpoveď z nemeckej reštaurácie naplnil – a ešte ju prekonal. Stal sa svetovou jednotkou, získal rekordný počet grandslamových titulov, predstihol Federera aj Nadala v každej kľúčovej štatistike a je dnes všeobecne považovaný za najlepšieho tenistu všetkých čias.
Capdeville sa na to všetko díva zo svojho úplne iného miesta – ako muž, ktorý sedel pri tom stole, keď Djokovič platil homára za peniaze, ktoré nemal, a hovoril o rekordoch, ktoré ešte len plánoval prekonávať. A dnes vie, že to nebolo sebavedomie mladíka, ktorý sa vystatuje. Bola to vízia muža, ktorý už vtedy vedel, odkiaľ čerpá silu – a kam ho tá sila dovedie.
