Od tragickej smrti Ivety Bartošovej († 48) uplynulo už 12 rokov, no jej vdovec Josef Rychtář (67) sa s touto stratou stále úplne nevyrovnal a jej odkaz udržiava vo svojom živote spôsobom, ktorý verejnosť pravidelne rozdeľuje. Každý rok si výročie jej úmrtia pripomína osobitným spôsobom, zapálením sviečky na mieste, kde došlo k jej dobrovoľnému odchodu zo života pri železničnej trati, čím si symbolicky uchováva spomienku na spoločnú minulosť.
Aj po rokoch od jej smrti zostáva téma posledného odpočinku speváčky citlivá a pre Rychtářa veľmi osobná. Hoci sa v minulosti objavili rôzne diskusie o uložení jej pozostatkov, urna s jej popolom sa podľa jeho slov stále nachádza u neho doma. Tento stav vysvetľuje tým, že ešte nenastal moment, ktorý by považoval za vhodný na definitívne rozlúčenie a uloženie urny na cintoríne, píše Pluska.sk.
Vdovec zároveň otvorene priznáva, že jedným z dôvodov, prečo s tým váha, je aj strach z možnej manipulácie či dokonca odcudzenia jej pozostatkov. Práve obavy o bezpečnosť a rešpekt k pamiatke Ivety ho vedú k tomu, že urnu zatiaľ nepovažuje za pripravenú na verejné uloženie, pričom zdôrazňuje, že ide o jeho osobné rozhodnutie, ktoré súvisí aj so vzťahmi v rodine zosnulej speváčky.
„Nie. Až keď príde ten správny čas, tak ju tam, samozrejme, uložím. Ale zatiaľ ešte neprišla tá správna chvíľa. Ide aj o to, že mám obavy, aby napríklad niekto tú urnu neukradol, pretože, žiaľ, ľudia vedia byť zlí. Rodina odo mňa žiadala popol Ivetky, ale odmietol som to,“ vysvetlil Rychtář.
Od smrti Ivety sa Rychtář nevidel ani s jej synom Arturom Štaidlom (29), pričom kontakt medzi nimi sa dodnes neobnovil.
Očakávania, že by sa mohol ozvať a zaujímať sa o posledné obdobie života svojej matky, sa podľa jeho slov nenaplnili, no situáciu rešpektuje a nepovažuje za potrebné ju ďalej riešiť, keďže ide o dospelého človeka s vlastným životom.
„Od toho osudného, nešťastného dňa som očakával, že sa Artur ozve, že bude chcieť vedieť odo mňa o jej posledných dňoch, ako sa správala, čo prežívala, či som si niečo všimol. On sa mi však neozval. Rešpektujem to, je to dospelý človek, má svoj život a ja sa mu do toho nemiešam,“ hovorí.
V osobnom živote však vdovec po rokoch smútku opäť našiel nový vzťah, ktorý mu priniesol stabilitu a pocit spokojnosti. Svoju partnerku spoznal mimo Česka a podľa vlastných slov si spolu dobre rozumejú, pričom ho podporuje aj v udržiavaní spomienok na Ivetu. V minulosti s ňou dokonca navštívil miesta spojené so speváčkiným životom a pomáhal mu aj pri starostlivosti o jej pomník.
„Mám priateľku, som šťastný. Nie je to české dievča, také už nechcem! Mám ženu z Ruskej federácie. Veľmi si rozumieme, je úžasná! Pred Ivetkinou nedožitou 60-kou bola so mnou aj v Uhříněvsi, pomohla mi umyť pomník aj na cintoríne v Říčanoch. Som spokojný, že ma v tomto podporuje,“ hovorí.
Spomienky na Ivety Bartošovú však zostávajú v jeho živote stále prítomné. Často sa k nej vracia prostredníctvom archívnych záznamov či televíznych programov, ktoré v ňom prirodzene vyvolávajú silné emócie a ovplyvňujú aj jeho sny. Napriek uplynutým rokom tak zostáva jej príbeh pre neho uzavretý len čiastočne a stále ho sprevádza v každodennom živote, najmä v symbolickej rovine spomienok a osobnej pamäte.
„Na Slovensku mám naozaj dobré väzby. Jazdil som tam s ňou, mám tam veľa priateľov. Hoci na Slovensko už veľmi nechodím, mám tam kamaráta, ktorý tam žije, lebo si tam našiel priateľku. Aj Ivetka sa vždy tešila na Slovensko. Mala z toho radosť, pretože tam bolo úplne iné publikum a ľudia sa správali inak ako tu u nás, v Čechách,“ dodal.
