Životný príbeh lekára, ktorý sa podieľal na záchrane bývalej hlavy štátu Rudolfa Schustera, patrí medzi tie, ktoré ukazujú, ako dramaticky sa môže osud človeka zvrtnúť. Ľubomír Laurinec, kedysi rešpektovaný odborník v oblasti kardiológie, prešiel cestou od profesionálneho uznania až k úplnému pádu na okraj spoločnosti.
Svoje prvé kroky v medicíne urobil už v roku 1977, keď začal študovať na Univerzita Palackého v Olomouci. Po ukončení štúdia sa venoval internej medicíne v Českej Lípe, kde získaval cenné skúsenosti z praxe. Postupne sa vyprofiloval na odborníka v oblasti echokardiológie a svoje pôsobenie rozšíril aj o prácu vo výskumnom ústave v Prahe. Jeho odborné kvality ho napokon priviedli až do Viedne, kde pracoval v nemocnici takmer desať rokov a získal si rešpekt medzi kolegami, píše Pluska.sk.
Práve počas pôsobenia v rakúskej metropole sa stal súčasťou tímu, ktorý vyšetroval srdce slovenského prezidenta. Lekári vtedy dospeli k záveru, že jeho zdravotný stav je stabilizovaný a srdce funguje správne, čo bolo kľúčové pre jeho ďalšie fungovanie.
„Prezident Schuster potreboval vyšetriť srdce. Tak si nás zavolal a spravili sme mu vyšetrenie, ako sa patrí. Usúdili sme a vypočítali sme, že je to o. k. Že srdiečko funguje dobre,“ hovorí kardiológ.
Laurinec si počas kariéry prešiel aj nezvyčajnými a riskantnými situáciami. Spomínal napríklad incident, pri ktorom sa ocitol pod streľbou. Podľa jeho slov išlo o zámerné zastrašenie, keďže ho útočníci netrafili. Celú situáciu spätne hodnotil ako zvláštnu skúsenosť, ktorá napriek nebezpečenstvu skončila bez tragických následkov.
Bodol svojho otca
Zásadný zlom však neprišiel v profesionálnej oblasti, ale v osobnom živote. Konfliktná situácia v rodine vyústila do momentu, keď v sebaobrane bodol vlastného otca. Tento čin mal pre neho fatálne dôsledky a súd ho poslal za mreže na sedem rokov.
Podľa jeho slov malo ísť o reakciu na dlhodobé problémy v rodine, ktoré sa týkali správania jeho otca voči matke. Počas výkonu trestu sa jeho psychický stav výrazne zmenil a sám priznal, že väzenie ho poznačilo tak, že postupne stratil schopnosť prežívať emócie ako predtým.
„Má to súvis aj s tým, čo robil matke. Nebudem to rozoberať. Proste to bol krivák. Od útoku sme neboli v kontakte. Ani neprišiel na súd. V base som prestal plakať. Slzy mi vyschli, už nemám sĺz,“ uviedol.
Na slobodu sa dostal skôr, približne po piatich rokoch. Namiesto nového začiatku ho však čakala tvrdá realita. Nemal kam ísť. Byt, ktorý vlastnil, bol medzičasom predaný jeho sestrou, a tak sa ocitol bez strechy nad hlavou. Istý čas prežíval v opustených priestoroch bývalej nemocnice na Bezručovej ulici, čo pre neho predstavovalo bolestnú iróniu, keďže tam kedysi privážal pacientov ako zdravotník.
„Tam som kedysi vozil pacientov s rýchlou záchrannou službou,“ pokračuje Laurinec.
Pomoc prišla od Rozborila i Krčméryho
Nasledujúce obdobie bolo poznačené životom na ulici a prespávaním v rôznych ubytovniach či azylových domoch. Obrat nastal až v momente, keď sa jeho príbehu ujal moderátor Vilo Rozboril, ktorý sa pokúsil pomôcť mu vrátiť dôstojnosť aj profesiu.
Do procesu sa zapojil aj rešpektovaný infektológ Vladimír Krčméry, vďaka čomu Laurinec dostal príležitosť pracovať v zahraničí. Novú šancu našiel v Rwande, kde sa venoval liečbe infekčných chorôb a opäť sa na čas zaradil medzi aktívnych zdravotníkov. Mal tam bývanie, auto a dokonca aj skvelých kolegov.
„Prehupol som sa do sveta milých a príjemných ľudí, na čele s profesorom Krčmérym, ktorý je známy v Európe,“ povedal.
Pred odchodom do Afriky pôsobil optimisticky a veril, že sa mu podarí definitívne uzavrieť kapitolu života na ulici.
„Do toho kolotoča opäť nespadnem. Mám už toľko priateľov, že ak by som opäť padol, tak ho má kto zastaviť,“ hovoril pred cestou.
Realita však bola iná. Po troch mesiacoch sa vrátil späť na Slovensko, keďže jeho finančné zdroje sa rýchlo minuli. Opäť sa ocitol v neistých podmienkach, tentoraz v ubytovni v Malackách, kde sa snažil prežiť a zároveň si hľadal prácu. Zamestnanie našiel v súkromnej bezpečnostnej službe, no zároveň uvažoval o tom, že by opäť odišiel do zahraničia.
Jeho slová z tohto obdobia naznačovali túžbu definitívne opustiť Slovensko a začať nový život inde. Po určitom čase však zmizol z dohľadu. Azylový dom potvrdil, že zariadenie opustil pred niekoľkými rokmi, no jeho ďalšie kroky nie sú známe. Objavili sa len neoverené informácie, že sa pohyboval v Bratislave a prespával v provizórnych podmienkach, napríklad pri vodnom toku. Ani oslovené zariadenia pre ľudí bez domova však nevedeli potvrdiť jeho aktuálnu prítomnosť.
Napriek pokusom o kontakt sa ho nepodarilo zastihnúť, a tak jeho osud zostáva nejasný. Nie je vylúčené, že sa mu podarilo opäť vycestovať do zahraničia, no rovnako je možné, že naďalej žije v anonymite bez stabilného zázemia. Príbeh Ľubomíra Laurinca tak zostáva otvorený a zároveň pôsobí ako silné svedectvo o tom, aké krehké môžu byť hranice medzi úspechom a pádom.
Domnievate sa, že jednotlivci podobní Laurincovi ešte dokážu nájsť svoje miesto v spoločnosti a dostať príležitosť začať odznova?
