Ako prvá česko-slovenská veľvyslankyňa v Rakúsku stála pri zrode úplne novej, demokratickej zahraničnej politiky Česko-Slovenska po páde železnej opony.
Nikdy nebola očarená filmom
Hoci Magda Vášáryová patrí k najjasnejším hviezdam strieborného plátna, v zákulisí festivalu prekvapila úprimným priznaním. Svet filmu ju totiž v detstve a dospievaní vôbec neoslovoval.
„Nikdy som nebola filmom očarená. Moja vášeň patrila odjakživa literatúre a matematike. Nič iné ma v detstve nezaujímalo. Absolútny prím u mňa hrali knihy z našej obrovskej rodinnej knižnice a zložité matematické príklady,“ zaspomínala si pre české Novinky.
Ako dieťa si nikdy nelepila do zošitov fotografie slávnych hollywoodskych či európskych hercov. Voľný čas trávila skôr tým, že so svojou matkou, ktorá disponovala krásnym spevavým hlasom, spievala v nemčine šlágre vtedajšej megahviezdy Zarah Leanderovej.
Najtemnejšie obdobie
Organizátori festivalu sa na jej počesť rozhodli do oficiálneho programu zaradiť kultovú československo-francúzsku koprodukčnú snímku režiséra Juraja Jakubiska Vtáčkovia, siroty a blázni.
Ako sme informovali, ide o kinematografický klenot, ale pre samotnú herečku predstavuje jednu z najtemnejších a najstresujúcejších kapitol jej profesionálneho i osobného života.
Film sa totiž natáčal na jeseň pohnutého a tragického roku 1968, bezprostredne po tom, ako Československo obsadili okupačné vojská Varšavskej zmluvy. Atmosféra na pľaci bola extrémne napätá.
„Spomínam si napríklad na scénu pri zarastenej Štefánikovej mohyle na Bradle. Museli sme sa tam s celým štábom doslova vkradnúť tajne a všetko natočiť v obrovskej rýchlosti, aby nás neodhalili hliadky,“ opísala Vášáryová pre týždenník Reflex nebezpečné podmienky, za akých dielo vznikalo.
V sále nesedela
Ešte hrôzostrašnejší moment zažila počas filmovania scény na cintoríne. „Sovietsky vojak, vtedajší okupačný agresor, do mňa surovo strkal nabitým samopalom. V tej sekunde ma mohol bez akéhokoľvek dôvodu či vysvetlenia zastreliť a nikto by nič nezmohol. Celý ten film je prešpikovaný ťažkými, niekedy až desivými symbolmi, pričom jedna z postáv sa tam demonštratívne zapáli,“ dodala s horkosťou v hlase.
Snímka navyše nesie až mystickú, no desivú pečať. Vznikla len pol roka pred tragédiou v Hollywoode, kde v lete 1969 členovia fanatického kultu Charlesa Mansona brutálne zavraždili tehotnú manželku režiséra Romana Polanského, herečku Sharon Tateovú.
„V našom filme sa nachádza takmer navlas totožná, brutálna scéna. Pôsobí to mrazivo, akoby Jakubiskov film túto svetovú tragédiu s presnosťou predpovedal,“ konštatuje herečka.
Tento film si na premietanie pre karlovarské publikum vybrala ona sama, otvorene dodala, že v kinosále sedieť nebude a snímku už nikdy v živote nechce vidieť. Spomienky na okupačný teror a úzkosť sú v nej totiž aj po desaťročiach príliš živé a bolestivé.
