Situácia sa však po začiatku invázie dramaticky zhoršila. Jej manžel, ktorý bol oslobodený od vojenskej služby, prišiel o prácu strážnika, keď jeho klientela opustila krajinu, a postupne sa stal úplne závislým na Ľudmyle, čo len prehĺbilo jeho nespokojnosť a agresivitu.
Po narodení syna sa kontrola a násilie stupňovali. Muž sledoval každý jej pohyb, riadil všetky jej financie a sledoval kontakty s kolegami či priateľmi. Izoloval ju od vonkajšieho sveta a útoky boli čoraz rafinovanejšie, zamerané tak, aby spôsobili bolesť, ale nezanechali viditeľné stopy.
Najväčšiu hranicu prekročil v okamihu, keď vyhrážky pred jej synom ukázali, že hrozba sa stala nebezpečne osobnou. Vtedy Ľudmyla pochopila, že situácia je neudržateľná a rozhodla sa odísť. Dnes žije s malým dieťaťom v útulku už niekoľko mesiacov a pripravuje sa na presťahovanie do vlastného bytu. Jej cieľom je poskytnúť synovi prostredie, kde vyrastie ako sebavedomý a všestranný človek, ktorý bude mať zdravý vzťah k ženám a nebude opakovať vzorce znevažovania a ovládania, ktoré sama prežila.
Prípady ako tieto ukazujú, že vojna výrazne prehĺbila už existujúci problém domácich násilí na Ukrajine. Pred ruskou inváziou uviedli dve tretiny ukrajinských žien, že od pätnástich rokov zažili psychické, fyzické alebo sexuálne násilie. Organizácia UN Women upozorňuje, že vojna „zvrátila desaťročia pokroku“ v oblasti práv žien.
Dáta z terénu potvrdzujú narastajúcu záťaž. Ukrajinská pobočka organizácie La Strada zaznamenala medzi rokmi 2022 a 2025 približne o pätinu viac žiadostí o pomoc, pričom podiel prípadov fyzického násilia sa zvýšil. Skipalska dopĺňa, že nárast násilia súvisí s celospoločenským stresom, ekonomickou neistotou, psychickým tlakom a závislosťami, ktoré vedú k eskalácii konfliktov v domácnostiach.
Alisa dnes žije sama, absolvovala terapiu a snaží sa budovať nový život. Z vlastnej skúsenosti hovorí, že vojna neospravedlňuje násilie:
„Nemyslím si, že vojna mení ľudí. Len vytiahne to, čo už v nich je. A sú muži, ktorí zažili oveľa horšie veci a nesprávajú sa tak.“
Zároveň poukazuje na nedostatky systémovej pomoci pre týrané ženy. Kapacity azylových domov sú pod európskymi odporúčaniami a mnohé obete zostávajú bez bezpečného útočiska a psychologickej podpory. Realita ukazuje, že domáce násilie počas vojny nie je len individuálnym problémom, ale vážnou spoločenskou výzvou, ktorej riešenie si vyžaduje koordinovanú podporu a citlivý prístup zo strany štátnych aj neziskových organizácií.
