Americká astronautka Christina Koch sa po návrate z historickej misie ocitla v situácii, ktorá ostro kontrastuje s triumfálnym prijatím po pristátí. Hoci sa zapísala do dejín ako prvá žena, ktorá obletela Mesiac, jej telo si teraz zvyká na niečo oveľa prozaickejšie – opätovný život v gravitácii.
Len krátko po úspešnom návrate misie Artemis II, ktorú sledoval celý svet, zverejnila astronautka na sociálnych sieťach zábery z rehabilitácie. Video, na ktorom má problém udržať rovnováhu pri jednoduchom teste chôdze, sa rýchlo rozšírilo internetom. Zatiaľ čo ešte nedávno bola súčasťou štvorčlennej posádky, ktorá po viac ako polstoročí umožnila ľuďom vidieť odvrátenú stranu Mesiaca, dnes ju pri obyčajnom pohybe musia istiť asistenti, píše portál Unilad.
Na zázname sa pokúša o tzv. tandemovú chôdzu, teda kráčanie po priamke so zatvorenými očami. Výsledok ukazuje, že návrat na Zem nie je pre organizmus automatický. „Na surfovanie si ešte chvíľu počkám,“ poznamenala s nadhľadom. Aj desať dní strávených v beztiažovom prostredí totiž stačí na to, aby sa mozog a telo preladili na úplne iné podmienky.
Zdroj: Instagram/astro_christina
Príčina ťažkostí
Za problémami stojí najmä vestibulárny aparát vo vnútornom uchu, ktorý je kľúčový pre orientáciu a rovnováhu. Vo vesmíre však prestáva fungovať tak, ako na Zemi, chýba mu totiž základný referenčný bod, a to gravitačná sila, upozorňuje denník Pravda. Mozog sa preto postupne naučí spoliehať najmä na zrak. Po návrate sa situácia obráti: telo opäť cíti váhu, vnútorné ucho vysiela signály, no mozog ich ešte nedokáže správne interpretovať. Ak sa pritom vyradí zrak, napríklad zatvorením očí, človek stráca orientáciu takmer úplne.
Podľa vedcov nejde len o zaujímavosť pre verejnosť. Podobné testy majú zásadný význam pre budúce vesmírne misie. Dáta zozbierané počas Artemis II pomáhajú výskumníkom pochopiť, ako rýchlo sa ľudský organizmus dokáže adaptovať po návrate do gravitačného prostredia – či už na Zemi, alebo napríklad na Marse.
Samotná Koch priznáva, že regenerácia je postupná, no zlepšenie prichádza každý deň. Spolu s kolegami Reid Wiseman, Victor Glover a Jeremy Hansen absolvuje sériu vyšetrení, ktoré majú pripraviť pôdu pre ďalšiu fázu programu Artemis – návrat človeka na povrch Mesiaca.
Podobné podmienky na Zemi
Vedci pritom podobné stavy dokážu simulovať aj na Zemi. Jednou z metód je takzvaná suchá imerzia, pri ktorej človek leží vo vode oddelený špeciálnou vrstvou. Tlak pôsobí rovnomerne na celé telo, čím sa napodobňuje beztiažový stav. Už po niekoľkých dňoch sa u dobrovoľníkov objavujú problémy s rovnováhou.
Ďalším spôsobom sú dlhodobé experimenty s pobytom na lôžku, kde účastníci trávia týždne v miernom sklone. Tento režim vedie k oslabeniu svalov a zmenám v rozložení telesných tekutín, podobne ako vo vesmíre. Po návrate do normálneho režimu majú často problém postaviť sa či udržať stabilitu.
Podobný efekt môže vzniknúť aj pri dlhodobej nehybnosti, napríklad po nosení sadry. V takom prípade však zostáva zachovaná funkcia vnútorného ucha, čo je zásadný rozdiel oproti pobytu v kozme. Príbeh Christiny Koch tak ukazuje, že aj po technologicky dokonalých misiách zostáva ľudské telo limitujúcim faktorom. Návrat z vesmíru totiž nekončí pristátím, pre organizmus sa vtedy začína úplne nová fáza adaptácie.
