Herečka Táňa Pauhofová prekvapila úprimným priznaním o svojom vnútornom prežívaní. Hoci navonok pôsobí vyrovnane, po narodení dcéry čelila silným obavám a stavom, ktoré ju prinútili zamyslieť sa nad vlastným psychickým zdravím.
Po pôrode dcéry Míny sa jej život zásadne zmenil. Aj napriek tomu, že samotný pôrod opisuje pozitívne, obdobie po ňom bolo pre ňu jednou z najnáročnejších skúšok. Intenzívne emócie a strachy ju prekvapili natoľko, že sa ocitla v stave, aký dovtedy nepoznala. Informuje o tom portál Plus 7 dní.
Úzkosť, ktorá prišla nečakane
Herečka otvorene priznala, že ju zaplavili iracionálne obavy o bezpečie najbližších. „Veľmi som samu seba prekvapila. Mám krásnu skúsenosť z pôrodu, za ktorú som vďačná, najmä keď počúvam šialené príbehy, ktoré môžu byť veľmi traumatizujúce. Môj pôrod bol krásny, aj keď nesmierne náročný – bola som potom fyzicky pomerne vyradená z prevádzky, mala som veľké bolesti. A možno aj cez to zranené, ubolené telo som naraz pocítila ohromný strach. Žila som v akútnom, až iracionálnom strachu zo všetkého. Môj manžel Jonatán išiel nakúpiť a ja som mala záchvaty paniky, či sa vráti, aby sa mu niečo nestalo, kým my dve sme doma. Mílu som kontrolovala, či dýcha.“
Tieto stavy ju sprevádzali celé mesiace. Sama priznala, že sa ocitla v akomsi kolotoči obáv, plaču a sebaobviňovania.
Aj keď dnes otvorene hovorí o terapii, v tom čase ju nevyhľadala hneď. „Keby som vtedy dokázala mať trošku nadhľadu, požiadala by som o ňu. Myslím si, že by mi to veľmi prospelo. Bol tam však ten môj mechanizmus, že musím všetko zvládnuť sama. Nemusela som. Dieťa vás zrkadlí, odhaľuje veci, ktoré predtým neboli viditeľné. Nijakým spôsobom som predtým neprišla do kontaktu s takými emóciami a situáciami. A tak som sa len bála, obviňovala a plakala – taký fajnový desaťmesačný rituál. Ale dobre mi tak. Naučila som sa veľa.“
Neskôr sa rozhodla obrátiť na odborníka, čo jej pomohlo nájsť väčší pokoj. „Postupne sa asi aj hormóny začali upokojovať. No keby som sa nebála poprosiť o pomoc, myslím si, že by to prišlo skôr alebo by to bolo jednoduchšie. Neskôr som naozaj začala chodiť na terapiu, ktorá mi veľmi pomohla. A tak sme sa s Mílou vyladili. Neznamená to, že dieťa prestalo zrkadliť moje strachy a úzkosti – vyťahuje zo mňa veci, o ktorých som si myslela, že sú zabudnuté alebo spracované. A ukazuje sa, že ani náhodou. Ale hovorím – dobre mi tak. Nie v zmysle, že sa chcem haniť, ale v tom, že to vnímam ako fantastickú možnosť zistiť, čomu všetkému sa ešte môžem pravdivo pozrieť do očí a pracovať s tým,“ dodala.
Zaujímavé je, že materstvo jej prinieslo aj nový pohľad na vlastné telo. Už ho nevníma cez prizmu vzhľadu, ale cez jeho schopnosti „Uvedomila som si fantastickú funkciu tela – že vo mne dokáže narásť dieťa, že ho dokáže vyživiť, vynosiť, porodiť, potom kŕmiť a starať sa oň. A to všetko bez ohľadu na to, či sú pri tom veľké zuby, malé zuby, pehy, nepehy, či som kostnatá alebo nie. Zistila som, že moja dcéra miluje túlenie ku mne, aj keď som kosť a koža – a že je to vlastne úplne jedno.“
Spomienky na detstvo a vnímanie krásy
Herečka sa zároveň vrátila aj k detstvu a dospievaniu, ktoré nebolo z pohľadu sebavedomia jednoduché. Nikdy sa nepovažovala za peknú a podobné pocity ju sprevádzali dlhé roky. „To pri prihláške nehralo žiadnu rolu. Začínala som hrať ako osemročná a vtedy sa na projekty nepozeralo cez to, či je dieťa pekné alebo nie. VŠMU bola mojím únikom do toho, čo chcem robiť ja. Možno aj trošku revolta proti tomu, čo by som mala robiť podľa rodičov, hlavne podľa mamy. Myslím si, že som sa nikdy necítila pekná,“ vysvetľuje v rozhovore pre Denník N a dodala, že to, že ju otec celé detstvo volal Mariangela podľa filmov o Fantozzim a aj keď to bol láskavý humor, jej to na atraktivite veľmi nepridalo. „A z Mariangely potom plynulo prešiel na Smeagla z Pána prsteňov. Vždy som počúvala – hlavne sa nespoliehaj na vizuál, skús to naplniť obsahom. Tak sa to u nás doma tradovalo. Takže som o tom asi veľmi rýchlo prestala uvažovať. Možno to bolo príliš bolestné, lebo som naozaj bola veľmi neatraktívne dieťa.“
Silnú skúsenosť si odniesla aj zo školy. „Prišla som sa pozrieť, ako to so mnou vyzerá, no moje meno tam ani len nebolo uvedené. To je hrozné. Ale keď sa pozriem na fotografie z toho obdobia, nehnevám sa. Naozaj som vyrastala pomerne disproporčne. Dodnes mám pocit, že téma vizuálnej krásy je veľmi subjektívna. Pre mňa to nebolo o tom, ako prísť k tomu, že som krásna – ale ako prísť k tomu, že je v poriadku byť taká, aká som. Prijať to bez nálepky krásna/škaredá.“
Aj keď jej cesta nebola jednoduchá, dnes ju vníma ako dôležitú súčasť vlastného rastu. Materstvo jej ukázalo nielen silu, ale aj zraniteľnosť – a zároveň otvorilo dvere k lepšiemu pochopeniu samej seba.
