Vlado Müller patrí medzi hercov, ktorí sa nezmazateľne zapísali do histórie slovenského divadla a filmu. Svojou impozantnou postavou, sýtym hlasom a výrazným hereckým prejavom dokázal spájať mužskú silu s krehkosťou citov, čo mu zabezpečilo milióny obdivovateľov. Narodil sa 19. marca 1936 v Bratislave, no prvé roky života prežil u starej mamy v Ústí nad Labem, pretože jeho matka zomrela pri pôrode. Po návrate do Bratislavy vyrastal pod dohľadom otca, ktorý sa neskôr znovu oženil, čo formovalo jeho detstvo a mladícke roky.
Jeho kariéra sa začala už v polovici 50. rokov, keď absolvoval odborný divadelný kurz pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave, píše Zoznam.sk. Krátko nato sa stal členom Krajového divadla v Nitre, kde pôsobil takmer dve dekády, s prestávkou počas výkonu vojenskej služby v Armádnom divadle v Martine. Od polovice 60. rokov až do roku 1990 sa stal stálym členom Novej scény v Bratislave. Na javisku stvárňoval prevažne mužské postavy, ktorým však nebola cudzia ani citová hĺbka či komediálne odtiene reality. Medzi jeho najvýraznejšie divadelné postavy patrili Bill Starbuck z „Obchodníka s dažďom“, Shakespearov Othello či Petruccio zo „Skrotenia zlej ženy“.
Jeho filmová dráha začala už v roku 1953, no až obsadenie do snímky „Smrt si říká Engelchen“ v roku 1963 mu otvorilo dvere k uznaniu. Neskôr pokračoval v množstve významných filmov, medzi ktoré patrí „Majster kat“, kultové „Kristove roky“ alebo satirický „Génius“. Vrchol jeho kariéry predstavovala úloha kaprála Hoferika vo filme „Signum laudis“, ktorá mu priniesla uznanie poroty na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch a titul najpopulárnejšieho herca podľa ankety čitateľov.
V 80. rokoch sa predstavil aj v obľúbených filmových rozprávkach ako „Plavčík a Vratko“ či „Popolvár najväčší na svete“ a pokračoval televíznymi seriálmi a adaptáciami, ktoré oslovili divákov po celom Československu.
Jeho posledný kamerový výkon zaznamenal v roku 1994, čím ukončil bohatú kariéru, ktorá trvala viac ako štyri desaťročia.
Súkromný život Vlada Müllera bol komplikovanejší než jeho verejná kariéra. Vzťah so synom Richardom, známym slovenským hudobníkom, zostal počas rokov napätý a nikdy úplne nevyriešený.
Müller počas života priznával, že sa so synom stretával len sporadicky a vzťah s manželkou bol prevažne telefonický.
„Súkromie skoro nemám. Syna vidím dva razy do mesiaca. Lepšie ho poznajú jeho starí rodičia. Manželku zase poznám telefonicky,“ hovoril legendárny herec Vlado Müller.
Richard neskôr priznal, že napriek odstupu cítil úctu k otcovi a dnes si uvedomuje jeho umeleckú hodnotu, no zmierenie už nikdy nenastalo. Podľa jeho matky Elišky zohrala na odcudzení rodiny úlohu celá trojica, a vzájomná hrdosť a nedorozumenia znemožnili blízky vzťah.
„S odstupom času sa na neho dívam inak. On bol príliš hrdý a ja príliš sprostý na to, aby sme si k sebe našli cestu. Dnes mám k nemu silnejší vzťah, než keď žil, čo je smutné… Som na neho hrdý ako na umelca. A keď si spomínam na zážitky s ním, sú väčšinou kladné,” hovorí Richard Müller.
„Niekto mi ale hovoril, že keď sa dostal k mojej hudbe, stále si to púšťal. Hovoril, že sa mu to páči a že je na mňa pyšný. Ale mne to nikdy nepovedal,” povedal.
Vlado Müller sa počas života dočkal viacerých ocenení, vrátane ceny Trilobit, Ceny Janka Borodáča, titulu Zaslúžilý umelec a ceny Zlatý krokodíl za televíznu tvorbu. Napriek sláve a rešpektu, ktoré získal na javisku a pred kamerou, zostala jeho osobná dráma, najmä vzťah so synom, jednou z najsmutnejších stránok jeho života. Legendárny herec zomrel 20. júna 1996 v nemocnici v Malackách, pričom jeho umelecké dedičstvo a nezabudnuteľný hlas zostávajú v pamäti Slovákov dodnes.
