Varilo sa skromnejšie, z menšieho množstva surovín a väčšinou z československých potravín. Držková polievka, krupicová kaša či domáce lekvárové buchty nenachádzali konkurenciu a ich chute si pamätáme ešte aj z prázdnin u starých rodičov či školských jedální.
Chlieb vo vajíčku
Jedlo, na ktoré sme si rýchlo zvykli ako deti aj študenti, keďže patrilo k tým lacnejším, sýtym a zároveň vábivo voňavým. Krajce zvyčajne staršieho – prebytočného chlebíka sa z oboch strán ponorili do rozšľahaného vajíčka so štipkou soli a vyprážali sa dozlatista na oleji alebo na masle. Mohli sa posypať cukrom, natrieť lekvárom, alebo novodobou alternatívou bol klasický kečup s nastrúhaným syrom.
Držková polievka
Stále jedna z najobľúbenejších polievok, ktoré si Slováci objednávajú aj v reštauráciách a sú ochotní za ňu zaplatiť aj tzv. „tatranskú prirážku“. Pôvodne sa pripravovala poctivo zo surových hovädzích držiek, ktoré sa oplachovali a neskôr ručne krájali na menšie rezance.
Ako základ polievky sa pripravovala klasická zápražka z opraženej cibule, múky, sladkej a štipľavej papriky, prípadne aj rasce. Samotné varenie netrvalo dlhšie ako hodinu a najčastejšie sa dochucovala ešte cesnakom, čiernym korením a soľou. Samozrejmosťou bol krajec chleba alebo biely rožok, s ktorými sa polievka jedávala zvyčajne až na druhý deň.
Plnená paprika
Ešte Generácia Z si môže pamätať plnenú papriku, alebo minimálne paradajkové guľky, zo školských jedální, v ktorých sa pripravovali rovnako často ako kedysi v domácnostiach.
Išlo predovšetkým o lacné, sýte jedlo nenáročné na suroviny. Navyše, pokiaľ ste bývali v rodinnom dome s vlastnou záhradkou, kde ste si dopestovali papriku a paradajky, jedlo bolo o to dostupnejšie. Postačilo vydlabať vnútro papriky, naplniť ho mletým (zvyčajne bravčovým) mäsom, ryžou a doplniť cibuľkou, cesnakom, soľou, korením, prípadne ste mohli pridať aj domáce vajíčka.
Najčastejšie sa k plnenej paprike pripravovala sladká paradajková omáčka, či už z čerstvých rajčín, alebo pretlaku, cukru, vody a bobkového listu, a servírovala sa s domácou parenou knedľou alebo varenými zemiakmi.
Šošovicový prívarok
Nespája sa síce s najkrajšími momentmi nášho detstva, ale ak v ňom ostala stáť lyžica, tak bol naozaj poctivý.
Opláchnutá šošovica sa varila len v čistej vode s bobkovým listom a korením, až kým nezmäkla. Potom sa zmiešala so zápražkou z na masti opraženej cibuľky a múky, chvíľu sa povarila a na koniec dochutila soľou, trochou octu, cukru alebo cesnakom.
Aj keď bol prívarok natoľko sýty, že sa jedol aj samostatne, často sa k nemu podávalo volské oko, domáce klobásy, párky alebo údené mäso.
Cesnaková polievka („cesnačka“)
Základom bolo veľa a hlavne poriadne silného cesnaku, ktorý sa v niektorých rodinách počítal až na desiatky strúčikov. Ako prvé sa na bravčovej masti opražila rasca, pridali sa zemiaky, voda a varili sa až do zmäknutia. Roztlačené strúčiky cesnaku sa pridávali až na koniec, aby polievke dodali štipľavú nie horkastú chuť.
Na zahustenie sa mohla pridať ešte lyžica múky, v niektorých rodinách bolo tradíciou aj rozšľahané vajce, nastrúhaný syr alebo trochu masla.
Krupicová kaša
Jedávali sme ju na raňajky alebo na večeru a dokonalo nám nahradila dnešné kupované cukrovinky. Postačila hladká pšeničná krupica, ktorá sa prisypala do horúceho mlieka a za stáleho miešania postupne zhustla.
Kaša sa potom osladila cukrom a pridávalo sa aj trochu masla, škorice či kakaa, podľa chuti a dostupnosti. Na dedine ju deti jedávali aj so sezónnym ovocím, kompótmi alebo domácimi lekvármi.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
