Päťdesiat rokov uplynie v tomto roku od chvíle, keď Československo zdvihlo trofej majstrov Európy na belehradskom štadióne. Prezident Peter Pellegrini prijal v Prezidentskom paláci hráčov, ktorí sa na tomto historickom triumfe podieľali – a jeho slová podľa portálu Šport24.sk tlačili slzy do očí mužom, ktorí si v roku 1976 mohli právom povedať, že sú najlepší na celom kontinente.
Stretnutie v Prezidentskom paláci prišlo deň po slávnostnom galavečere Futbalista roka, kde boli majstri Európy z Belehradu kolektívne uvedení do Siene slávy slovenského futbalu – udalosť, ktorá sama osebe mala silný symbolický náboj. No osobné prijatie u hlavy štátu dalo celému uznaniu ešte hlbší rozmer.
Sieň slávy: Galis osobne, dvaja in memoriam
Večer Futbalista roka priniesol okrem individuálnych ocenení aj rozšírenie Siene slávy slovenského futbalu o nových členov. Osobne si slávnostný moment vychutnal Dušan Galis (76) – niekto, kto patril k najvýraznejším postavám slovenského futbalu svojej generácie a koho prítomnosť v sále bola sama osebe dôvodom na potlesk.
Vladimír Hrivnák († 80) a Jozef Marko († 73) boli do Siene slávy uvedení in memoriam. Plakety za nich prevzali rodinní príslušníci – moment, ktorý v sále zastavil čas a pripomenul, že niektoré uznania prichádzajú príliš neskoro. Obaja si ho zaslúžili za živa. Okrem jednotlivcov bol do Siene slávy kolektívne uvedený aj celý tím majstrov Európy z Belehradu 1976 – rozhodnutie, ktoré bolo prijaté s búrlivým potleskom a ktoré uzatvára dlhoročnú diskusiu o tom, či Slovensko môže tento titul považovať za súčasť svojej vlastnej histórie.
UEFA to potvrdila: titul patrí aj Slovensku
Kľúčovým kontextom celého príbehu je rozhodnutie UEFA z minulého roka, keď európska futbalová organizácia oficiálne uznala, že titul majstra Európy z roku 1976 patrí popri Česku aj Slovensku. Obe nástupnícke krajiny Československa sú teraz vedené ako spoloční víťazi.
Ide o symbolicky dôležitý krok, ktorý reflektuje realitu – vo víťaznej jedenástke hralo až osem Slovákov a dvaja zo strelcov rozhodujúcich gólov vo finále boli slovenského pôvodu. Titul bol dlhé roky spájaný primárne s českou futbalovou identitou, no historická pravda je komplikovanejšia a bohatšia. Slovenský olympijský a športový výbor, Slovenský futbalový zväz aj samotní hráči roky presadzovali toto uznanie. Keď nakoniec prišlo, otvorilo cestu k udalostiam ako tá v Prezidentskom paláci – k formálnemu a verejnému vzdaniu holdu ľuďom, ktorí slovenský futbal posadili na vrchol Európy.
Pellegrini: „Lesk nevymizol ani po 50 rokoch“
Prezident Peter Pellegrini je v slovenskom politickom živote známy svojím vzťahom k futbalu – pravidelne ho vídať na veľkých zápasoch a jeho záujem o šport nie je len protokolárny. Prijatie zlatých hráčov z roku 1976 tak nebolo len povinnosťou hlavy štátu, ale zjavne aj osobnou záležitosťou.
Jeho prejav bol podľa portálu Šport24.sk mimoriadne emotívny. „Zlato z ME v Belehrade je ozdobou našej športovej histórie. Jeho lesk nevymizol ani po 50 rokoch. Potvrdzuje to aj fakt, že bol váš tím uvedený do Siene slávy slovenského futbalu. Rovnako ma potešilo aj rozhodnutie UEFA, že sa titulom majster Európy môže pýšiť aj Slovenská republika a že je tento klenot súčasťou našich národných dejín,“ citoval prezidenta Šport24.sk. Slová, ktoré boli viac ako len formálnym uvítaním. Pellegrini sa v prejave dotkol konkrétnych mien, konkrétnych momentov a konkrétnej hrdosti – a hráči, ktorí sedia v sále a počúvajú, ako prezident menuje ich góly a ich kapitána, to zjavne vnímali inak ako bežnú politickú reč.
Osem Slovákov, dva góly, jedna nezabudnuteľná penalta
Pellegrini vo svojom prejave poukázal na niečo, čo sa v diskusiách o titule z roku 1976 často stráca – konkrétne čísla a konkrétne mená. „Máme byť na čo hrdí, pretože vo víťaznej jedenástke vtedy hralo až osem Slovákov. Naše dva góly strelili Ján Švehlík a Karol Dobiaš. Anton Ondruš bol kapitánom,“ uviedol prezident podľa Šport24.sk.
Ján Švehlík a Karol Dobiaš – dvaja Slováci, ktorí skórovali vo finále majstrovstiev Európy. Anton Ondruš – Slovák, ktorý nosil kapitánsku pásku na ramene tímu, ktorý vyhral celý turnaj. Tieto fakty nie sú všeobecne známe a Pellegriniho prejav im dal priestor, ktorý si zaslúžili. Zároveň prezident neopomenul vzdať hold českej časti víťazného tímu – a pri tom sa nevyhnutne musel dotknúť momentu, ktorý futbalovú históriu pretrvá navždy. „Samozrejme, treba vyzdvihnúť aj českých kolegov, predovšetkým nezabudnuteľnú penaltu Antonína Panenky, ktorá sa navždy zapísala do futbalovej terminológie,“ dodal Pellegrini.
Panenka a jeho penalta: terminológia, ktorá prežila polstoročie
Keď Pellegrini spomínal Antonína Panenku, nešlo len o zdvorilostné gesto voči českej časti tímu. Išlo o pripomienku momentu, ktorý sa stal jedným z mála futbalových pojmov, ktoré prekonali hranice športu a vstúpili do všeobecného slovníka.
Finále ME 1976 medzi Československom a Západným Nemeckom rozhodoval rozstrel z pokutových kopov. Stav bol vyrovnaný a Panenka pristúpil k lopte s tým, že zahrá penaltu spôsobom, ktorý si nikto pred ním netrúfol – jemným čipom priamo doprostred bránky, spoliehajúc sa na to, že brankár vyskočí do strany. Brankár Sepp Maier vyskočil. Lopta zapadla do siete. Československo bolo majstrom Európy.
Legendárna penalta Antonína Panenku, ktorá rozhodla ME 1976. ZDROJ: x.com/@PanenkaSport
Odvtedy sa tento typ penalty na celom svete nazýva „panenka“ – malé písmeno, pretože sa z vlastného mena stal všeobecný pojem. Výnimočný moment futbalovej histórie, ktorý prežíva polstoročie a pri každom jeho použití si hráč vzdáva hold mužovi z Belehradu.
Prijatie v Prezidentskom paláci bolo slovenskou udalosťou – no prítomnosť českých hráčov z víťazného tímu z roku 1976 dala stretnutiu ďalší rozmer. Spoločný titul, spoločná história a spoločný moment v prezidentskej rezidencii päťdesiat rokov po tom, čo spolu zdvíhali pohár. Je to pripomienka, že hranice, ktoré v roku 1993 rozdelili Česko-Slovensko na dve krajiny, nemôžu rozdeliť to, čo bolo spoločne vydobyté. Trofej z roku 1976 patrí obom – a stretnutie v Bratislave to len potvrdilo.
Päťdesiat rokov: čo tento titul znamená dnes
Pre generáciu slovenských futbalových fanúšikov, ktorá vyrastala po roku 1993, je titul majstrov Európy z roku 1976 abstraktnou históriou – niečím, čo sa stalo pred ich narodením, v krajine, ktorá už neexistuje, pod zástavou, ktorú nikdy nevideli vlať. Pre hráčov, ktorí sedeli v Prezidentskom paláci, je to niečo úplne iné. Je to najvyšší okamih ich futbalových životov – moment, ktorý definoval kariéry, sformoval identity a zostal v pamäti ako niečo, čo im nikto nikdy nevezme.
Päťdesiat rokov po Belehrade dostali od vlastnej krajiny to, čo im dlho chýbalo: officiálne uznanie, že ich titul je aj slovenský titul. Prezident Pellegrini im to povedal v ich jazyku, v ich hlavnom meste, v paláci, ktorý reprezentuje krajinu, na ktorú môžu byť hrdí. A Dušan Galis, ktorý si to mohol vychutnať osobne, to za všetkých zažil naplno.
