Psa majte neustále vo svojom zornom poli, ale pozerajte sa mierne bokom – napríklad na jeho laby alebo tesne vedľa jeho hlavy. Týmto spôsobom mu signalizujete, že nie ste hrozbou, no zároveň ho nestrácate z dohľadu. Táto jemná forma komunikácie často upokojí napätie ešte pred fyzickým kontaktom.
4. Vytvorte si bariéru
Ak sa pes naďalej približuje s úmyslom zahryznúť sa, použite akýkoľvek predmet ako mechanickú prekážku. Batoh, taška, vyzlečená bunda alebo dokonca dáždnik môžu byť rozhodujúce. Postavte tento predmet pred seba.
Pes inštinktívne zahryzne do toho, čo mu je najbližšie. Kým svoju agresiu „vystrieľa“ na vašej taške, vy sa pomaly, krok za krokom, sťahujte dozadu. Nikdy sa k psovi neotáčajte chrbtom, kým nie ste v bezpečí za ohradou alebo dverami.
5. Rozhodujúce slovo: Krátky a tvrdý povel
Krik vo vysokých tónoch psovi pripomína zvuk ranenej koristi, čo ho ešte viac stimuluje k útoku. Namiesto vrieskania použite hlboký, krátky a rázny hlas. Reč, ktorá vám môže zachrániť krk, je jasný povel: „NIE!“ alebo „DOMOV!“.
Tento zvuk musí znieť ako rozkaz, nie ako otázka či prosba. Hlas musí vychádzať „z brucha“ – musí byť silný a sebaistý. Väčšinu psov, vrátane túlavých, takýto tón na moment zmätie a prinúti ich zapochybovať, kto je tu v skutočnosti „vodcom svorky“. Táto sekunda ich nerozhodnosti je presne ten priestor, ktorý potrebujete na ústup.
Čo robiť, ak dôjde k najhoršiemu?
Ak vás pes predsa len zrazí k zemi, najdôležitejšou úlohou je chrániť si tvár, krk a brucho. Schúľte sa do polohy plodu (tzv. klbka), rukami si prekryte šije a uši a zostaňte absolútne nehybní.
Ak pes neucíti odpor a pohyb, veľmi rýchlo stratí záujem. Snaha bojovať so psom holými rukami často vedie k oveľa devastačnejším zraneniam než pasívna obrana.
Treba mať ale na pamäti, že každý útok je individuálny, a preto fyzický zápas so psom by mal byť až úplne poslednou možnosťou, keď zlyhali všetky deeskalačné techniky.
