Po návrate z frontu na východe Ukrajiny sa život pre niektoré ženy zmení na nepredstaviteľný teror. Alisa, jedna z obetí, si dodnes pamätá prvý útok svojho manžela. Pod vplyvom alkoholu a traumou z vojny sa správal agresívne a prvýkrát ju fyzicky napadol doma. Podľa dostupných informácií nejde o ojedinelý prípad, násilie na ženách bolo na Ukrajine problémom už pred ruskou inváziou v roku 2022, no vojna jeho rozsah a intenzitu dramaticky zvýšila.
Podľa správy z roku 2019 dve tretiny ukrajinských žien uviedli, že od 15 rokov zažili psychické, fyzické alebo sexuálne násilie. Ukrajina dosiahla určitý pokrok v riešení tohto problému, prijala prísnejšiu legislatívu a ratifikovala Istanbulský dohovor o predchádzaní násiliu páchanému na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu. Agentúra OSN pre ženy však minulý rok varovala, že vojna „zvrátila desaťročia späť“ v oblasti práv žien. Odborníci pracujúci na Ukrajine pre CNN uviedli, že počet prípadov, ktorými sa zaoberajú, rastie.
Vráťme sa k spomínanej Alisy. Tá CNN opísala, že počas prvého útoku ju manžel škrtil a jej život bol v tom momente ohrozený. Napriek tomu zostala pri ňom, presviedčajúc samu seba, že vojna a vojenské zážitky zmenili jeho správanie a že potrebuje podporu.
„Keby nebol vojak, asi by som to netolerovala. Presviedčala som samu seba, že za to nemôže a že pri ňom musím stáť. Nemôžete opustiť človeka, ktorého niečo zlomilo, možno len potrebuje pomoc,“ vysvetlila pre CNN.
S každým ďalším návratom z frontu sa agresivita jej manžela stupňovala. Alkohol a vojnový stres sa kombinovali do nepredvídateľného a nebezpečného správania, čo postupne viedlo k opakovaným fyzickým útokom. Alisa opisuje, že situácia sa zhoršovala deň čo deň a v určitom momente už hrozilo vážne ohrozenie života.
Podobne tragické príbehy zažívajú aj iné Ukrajinky. Psychologička Tetjana Zotova z kyjevského centra pre rodovú rovnosť upozorňuje, že spoločenské vnímanie vojakov ako hrdinov často bráni otvorene hovoriť o ich násilnom správaní.
„Boli na fronte a videli úplne inú realitu než v civilnom živote. Existuje presvedčenie, že páchateľa nemožno potrestať, pretože je hrdina a vojak,“ vysvetľuje.
Tento postoj je podľa odborníkov jedným z hlavných dôvodov, prečo sa obete boja nahlásiť násilie. Prípad Olhy je typickým príkladom. Olha požiadala CNN, aby nepoužívala jej priezvisko. Povedala, že v posledných mesiacoch, čo žila so svojím manželom, niekoľkokrát volala políciu a dostala pokutu za falošné oznámenie, pretože jej manžel, zranený vojak, bol považovaný za „neškodného hrdinu“. Hoci polícia nakoniec jeden incident zaznamenala a rodina absolvovala stretnutia s odborníkmi, zmena správania agresora bola len dočasná.
„Pil a ja som vedela, že sa to bude stupňovať, krôčik po krôčiku, a potom to dva alebo tri dni bolo jednoducho hrozné… a potom povedal, že ma veľmi miluje a zbil ma zo žiarlivosti, že nikdy žiadnu ženu tak veľmi nemiloval, a potom plakal a kľačal predo mnou,“ povedala.
Olha, rovnako ako Alisa, opisuje cyklus násilia, ktorý zahŕňal alkohol, fyzické útoky a výčitky zo žiarlivosti.
V jednom extrémnom prípade manžel použil vrecko na hlave, ohrozoval ju kladivom, nožom či inými predmetmi a takmer jej spôsobil smrť.
Jej manžel sa liečil liekmi proti bolesti, veľa pil a útočil na ňu. Napriek tomu stále ospravedlňovala jeho správanie a vinila ho z traumy, ktorú utrpel na fronte.
„Stali sa mu tam hrozné veci. Dva dni sa plazil lesom polomŕtvy. Nikdy sa z toho poriadne nezotavil, nikdy sa nezahojil, videla som, že sa nikdy nezotavil, ani fyzicky, ani psychicky,“ povedala.
Potom ju jedného dňa takmer zabil.
„Bol naozaj nahnevaný, dal mi na hlavu vrece a chcel mi odrezať uši, myslím, bolo to úplné šialenstvo. Snažil sa mi zlomiť nohu kladivom, zraniť ma nožom a škrabkou na zemiaky. Keď ma pustil, utiekla som,“ povedala.
Pomoc našla až v azylovom dome, kde mohla uniknúť pred okamžitým nebezpečenstvom.
Strach a obavy z dôsledkov sú pritom bežné. Mnohé ženy sa boja oznámiť násilie, pretože hrozí, že partner skončí vo väzení alebo bude okamžite mobilizovaný na front.
Halyna Skipalska z organizácie HealthRight International upozorňuje, že muži pod obrovským stresom a psychickým tlakom často siahajú k alkoholu a násiliu.
„Ženy ich nechcú nahlásiť, pretože sa boja dôsledkov, a často zostávajú v ohrození dlhodobo,“ vysvetľuje.
Rovnako tragické sú skúsenosti Ludmyly, ktorej manžel sa po začiatku vojny stal ešte agresívnejším.
Ľudmyla opísala vojnu ako udalosť, ktorá úplne zničila pokoj jej domova. Po desaťročnom manželstve s mužom, ktorý ju neustále kontroloval a niekedy sa k nej správal aj násilne, sa jej život stal každodennou skúškou prežitia. Počas rozhovoru v jednom z ukrajinských útulkov, ktoré prevádzkuje Skipalská skupina, spomenula, že spočiatku verila, že agresívne správanie jej manžela bolo len výnimočné. Rodina jej poradila, aby vydržala, že všetko sa ustáli, a že kompromisy sú nevyhnutnou súčasťou života v manželstve.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
