Zatiaľ čo turisti oddychujú na plážach Perzského zálivu a miestni obyvatelia sledujú pokojnú hladinu mora, len niekoľko kilometrov od pobrežia sa odohráva dráma, o ktorej sa hovorí oveľa menej. V oblasti strategického Hormuzského prielivu totiž už celé mesiace zostávajú uväznené stovky obchodných lodí a na ich palubách tisíce ľudí, ktorí netušia, kedy sa konečne vrátia domov.
To, čo sa spočiatku zdalo ako krátkodobé bezpečnostné opatrenie počas vojenského konfliktu medzi Spojenými štátmi, Izraelom a Iránom, sa postupne zmenilo na psychicky aj fyzicky vyčerpávajúcu nočnú moru. Podľa údajov Medzinárodnej námornej organizácie momentálne v oblasti čaká približne 1 600 lodí a viac ako 20-tisíc námorníkov. Niektorí z nich sú na mori už tri mesiace bez jasnej predstavy, kedy sa situácia zmení. Mnohí hovoria o pocite bezmocnosti, frustrácie a nekonečného čakania, píše BBC.
„Je zvláštne, že navonok všetko pôsobí pokojne. More je často úplne tiché a človek by si myslel, že sa nič nedeje. Vnútri však všetci prežívame obrovský stres. Psychicky sme na dne a fyzicky vyčerpaní,“ opísal svoju situáciu jeden z pakistanských kapitánov, ktorý zostal uväznený v oblasti konfliktu.
Námorníci sa síce snažia zachovať si pracovnú rutinu, no atmosféra na palubách sa za posledné mesiace dramaticky zmenila. Kedysi sa medzi členmi posádok ozýval smiech, vtipy a bežné rozhovory. Dnes vládne na mnohých lodiach nervozita a ticho.
„Ľudia sa zľaknú každého hlasnejšieho zvuku. Niektorí sa budia zo spánku pri zazvonení telefónu alebo pri buchnutí dverí. Nikto nevie, čo sa môže stať o hodinu alebo zajtra,“ priznáva ďalší námorník.
Mnohí dokonca nemajú záujem ani o krátke vystúpenie na pevninu, ktoré im miestne úrady výnimočne umožnili. Strach a neistota sú podľa nich príliš silné.
Hormuzský prieliv patrí medzi najdôležitejšie námorné trasy na svete. Práve tadiaľ prechádza významná časť globálneho obchodu s ropou a ďalšími komoditami. Dnes však pripomína obrovské parkovisko na mori.
„Máme pocit, akoby sme uviazli v obrovskom jazere. Existuje len jedna cesta von, a tou je Hormuz. Ak je zatvorený, nemáme kam ísť,“ opisuje situáciu kapitán Šafikul Islam z bangladéšskej nákladnej lode Banglar Joyjatra.
Jeho plavidlo preváža 37-tisíc ton hnojív určených pre Juhoafrickú republiku. Za posledné mesiace sa už viackrát pokúsili prieliv opustiť. Bez úspechu.
Keď sa Spojené štáty a Irán v apríli dohodli na prímerí, medzi posádkami zavládla nádej. Objavili sa správy, že niektoré lode dostali povolenie na odchod. Islam preto neváhal a pokúsil sa vyplávať. Netrvalo však dlho a z vysielačiek sa začali ozývať nové varovania.
„Pokračujte späť. Oblasť nie je bezpečná.“
Kapitán nemal inú možnosť, než otočiť loď a vrátiť sa na kotvisko. O niekoľko dní neskôr sa pokúsil vyplávať znova po tom, čo Teherán oznámil otvorenie prielivu pre komerčné plavidlá. Ani tentoraz sa však nikam nedostal.
„Znovu sme museli zastaviť. Nikto nám nevedel garantovať bezpečnosť,“ spomína.
Najhoršie okamihy zažívali posádky počas raketových a dronových útokov. Hlavný lodný inžinier Rašedul Hasan priznáva, že počet explózií už dávno prestal počítať.
„Počas niektorých nocí útoky pokračovali celé hodiny. Nikto nespal. Všetci sme sledovali oblohu a čakali, čo príde. Na vlastné oči sme videli ničenie a chaos,“ hovorí.
Od začiatku konfliktu prišlo podľa dostupných údajov o život najmenej jedenásť námorníkov a ďalší je nezvestný. Kým vojenské útoky postupne utíchli, objavil sa nový problém. Prežitie. Lode zakotvené na mori totiž potrebujú pravidelné dodávky vody, potravín a základných zásob. Práve tie sa stávajú čoraz väčším luxusom. Dodávky sú nepravidelné a ceny raketovo rastú.
„Pred konfliktom sme za približne 180 ton vody zaplatili maximálne dvetisíc dolárov. Dnes nás rovnaké množstvo stojí viac ako jedenásťtisíc dolárov,“ vysvetľuje Hasan.
A to leto v oblasti Perzského zálivu ešte len začína. Teploty tu počas najhorúcejších mesiacov pravidelne prekračujú 45 stupňov Celzia a spotreba vody na lodiach dramaticky rastie.
Problémom sa stáva aj personál. Mnohým námorníkom už vypršali pracovné zmluvy a celé mesiace čakajú na výmenu. Náhradné posádky sa však do nebezpečnej oblasti nehrnú.
„Táto kríza ukázala, aké nebezpečné môže byť naše povolanie. Mnohí ľudia si dnes dvakrát rozmyslia, či sa chcú na more ešte vôbec vrátiť,“ upozorňuje pakistanský námorník Kamil.
Podobne uvažuje aj lodný kuchár Masúd. Jeho kontrakt sa končí už o niekoľko týždňov a namiesto plánov na ďalšiu plavbu myslí len na návrat domov.
„Deti sa ma každý deň pýtajú, kedy prídem. Sľúbil som dcéram bábiky Barbie a synovi hračkárske lietadlo z Dubaja. Lenže ja im neviem povedať, kedy ich konečne uvidím,“ priznáva so smútkom.
Situáciu komplikujú aj finančné problémy. Niektorí námorníci podľa odborových organizácií nedostali výplatu celé mesiace. Ich mzdy pritom často dosahujú len 100 až 200 dolárov mesačne. Objavili sa dokonca obvinenia, že niektorí majitelia lodí sú ochotní zabezpečiť návrat pracovníkov domov iba pod podmienkou, že sa vzdajú nevyplatených miezd.
„Niektorí námorníci mi telefonujú v slzách. Sú zúfalí a nevidia východisko,“ uviedol koordinátor Medzinárodnej federácie dopravných pracovníkov Mohamed Arrachedi.
Nádej zatiaľ neprinieslo ani prímerie medzi Spojenými štátmi a Iránom. Organizácia Spojených národov upozorňuje, že presun tisícov ľudí z oblasti zostáva stále príliš riskantný. Pokiaľ nebude dosiahnutá definitívna dohoda medzi všetkými stranami konfliktu, situácia sa pravdepodobne výrazne nezlepší. Pre tisíce mužov na palubách lodí tak každý nový deň vyzerá rovnako. Rovnaké more. Rovnaký horizont. Rovnaké čakanie.
A rovnaká otázka, ktorú si kladú každé ráno po prebudení: Budeme dnes konečne môcť vyraziť domov?
