Ktorá cibuľa je chuťovo najzaujímavejšia, ktorá najjemnejšia a ktorá má navrch svojimi zdravotnými účinkami? Nájdite si čas na malú lekciu a vaše jedlá budú odteraz vynikať tou správnou arómou a chuťou.
Hoci všetky tri najbežnejšie druhy cibule pochádzajú z rovnakej rastliny, líšia sa nielen farbou a chuťou, ale aj obsahom prospešných rastlinných látok či využitím v kuchyni. Správny výber cibule dokáže ovplyvniť výslednú chuť jedla a zároveň obohatiť jedálniček o cenné antioxidanty. Informuje o tom portál Zdravie.
Červená vedie obsahom antioxidantov
Červená, žltá aj biela cibuľa patria k druhu Allium cepa, no každá má svoje špecifiká. Z nutričného hľadiska sú si podobné, keďže obsahujú porovnateľné množstvo kalórií, vlákniny aj základných živín. Najväčšie rozdiely spočívajú v chuti, ostrosti a obsahu bioaktívnych látok.
Najviac pozornosti si získava červená cibuľa. Charakteristickú farbu jej dodávajú antokyány – prírodné rastlinné pigmenty s antioxidačnými účinkami. Okrem nich obsahuje aj flavonoidy vrátane kvercetínu, preto býva označovaná za nutrične najhodnotnejší druh cibule.
Chuťovo je spravidla jemnejšia a mierne sladkastá, preto sa výborne hodí do šalátov, sendvičov, burgerov, salsy či nakladanej zeleniny. Ak ju chcete ešte viac zjemniť, stačí ju na krátky čas naložiť do citrónovej šťavy, octu alebo slaného nálevu.
Pri dlhšom varení však môže strácať svoju výraznú farbu, preto sa najlepšie uplatní v studenej kuchyni alebo pri krátkej tepelnej úprave.
Žltá je univerzálnou klasikou
Žltá cibuľa patrí medzi najpoužívanejšie druhy. Má výraznejšiu chuť, ktorá sa počas varenia mení na príjemne sladkastú. Vďaka tomu tvorí základ mnohých polievok, omáčok, gulášov, vývarov či dusených jedál.
Výborne znáša dlhšie varenie aj pečenie a je ideálna na karamelizovanie, pri ktorom rozvíja bohatú chuť. Aj ona obsahuje významné množstvo kvercetínu, ktorého množstvo sa môže líšiť podľa odrody, pestovania či skladovania.
Biela cibuľa je najjemnejšia
Biela cibuľa je známa jemnejšou chuťou, vyššou šťavnatosťou a chrumkavou konzistenciou. Často sa využíva v mexickej kuchyni, napríklad do tacos, salsy, šalátov či nátierok. Výhodou je, že jedlám nepridáva výrazné zafarbenie.
Na rozdiel od červenej cibule neobsahuje antokyány a spravidla má nižší obsah niektorých flavonoidov. Napriek tomu poskytuje vlákninu, sírne zlúčeniny aj ďalšie prospešné látky typické pre cibuľu.
Rozdiely nie sú len vo farbe
Odborníci upozorňujú, že samotná farba nie je jediným ukazovateľom kvality. Obsah antioxidantov ovplyvňuje aj konkrétna odroda, spôsob pestovania, skladovanie či to, koľko vonkajších vrstiev pri čistení odstránime. Práve vo vonkajších dužinatých vrstvách sa totiž nachádza najviac flavonoidov.
Zo základných živín sú si všetky druhy veľmi podobné. V 100 gramoch obsahujú približne 35 až 42 kilokalórií, okolo 8 až 10 gramov sacharidov, približne gram bielkovín, minimum tuku a asi dva gramy vlákniny. Nechýba ani vitamín C, vitamín B6, folát, draslík či mangán.
Surová cibuľa si zachováva viac tepelne citlivých látok a vyniká výraznejšou chuťou. Do studenej kuchyne sa preto najviac odporúča červená alebo biela cibuľa.
Po tepelnej úprave sa chuť cibule zjemní a zosladne, pričom sa zároveň stáva ľahšie stráviteľnou. Hoci časť bioaktívnych látok sa varením znižuje alebo prechádza do vývaru, neznamená to, že cibuľa prichádza o všetky svoje zdravotné benefity.
Komu môže cibuľa spôsobovať problémy?
Napriek mnohým výhodám nie je cibuľa vhodná pre každého. U citlivých ľudí môže vyvolávať nafukovanie, bolesti brucha či pálenie záhy. Dôvodom sú najmä fruktány, ktoré patria medzi FODMAP sacharidy a môžu zhoršovať ťažkosti pri syndróme dráždivého čreva.
Surová cibuľa môže robiť problémy aj ľuďom trpiacim refluxom. Niektorí ju lepšie znášajú po krátkej tepelnej úprave, iní musia jej konzumáciu výraznejšie obmedziť. Alergia na cibuľu je síce možná, no patrí medzi menej časté.
