Anastasios Tzanidakis prechádzal staré dáta z teleskopov, keď narazil na niečo, čo nedávalo zmysel. Hviezda s označením Gaia20ehk mala byť stabilným a predvídateľným telesom.
Nachádza sa približne 11 000 svetelných rokov od nás v blízkosti súhvezdia Korma a svojimi vlastnosťami pripomína naše Slnko.
Podľa všetkých fyzikálnych predpokladov malo byť jej svetlo vyrovnané. Lenže od roku 2016 začal tento vzdialený svet vysielať divné signály, píše portál phys.org. Jas hviezdy trikrát prudko klesol. V roku 2021 sa však situácia vyhrotila natoľko, že astronómovia hovoria o úplnom chaose.
„Hviezdy ako naše Slnko toto jednoducho nerobia. Keď sme uvideli tento priebeh, okamžite sme vedeli, že sa deje niečo mimoriadne,“ vysvetľuje Tzanidakis, doktorand astronómie na University of Washington. Príčinu však nehľadali v útrobách hviezdy.
Keď viditeľné svetlo zmizne a teplo zažiari
Pátranie po pôvode blikania prinieslo nečakané rozuzlenie. Pred hviezdou prechádzalo obrovské množstvo prachu a hornín. Tento materiál obiehal v systéme a v nepravidelných intervaloch blokoval lúče smerujúce k Zemi. Záhadou bolo, odkiaľ sa toľko sutiny zrazu vzalo.
Tím využil Jamesa Davenporta, profesora astronómie, ktorý navrhol použiť dáta z iného typu prístroja. Namiesto bežného viditeľného spektra sa zamerali na infračervené žiarenie. Výsledok bol šokujúci.
Zatiaľ čo viditeľné svetlo hviezdy pohasínalo, infračervené žiarenie vystrelilo nahor. To znamenalo, že materiál pred hviezdou je horúci. Je dokonca taký rozpálený, že sám žiari v infračervenom spektre. Jediným logickým vysvetlením sa stala katastrofická zrážka dvoch obrovských planét.
Špirála smrti a finálny náraz
Vedci zrekonštruovali celý dej tejto vesmírnej drámy. Planéty sa k sebe najskôr približovali po špirále. Prvé tri poklesy jasu hviezdy pravdepodobne spôsobili letmé dotyky oboch telies. Pri týchto „odreninách“ vznikalo len malé množstvo tepla, ale dosť prachu na čiastočné zatmenie.
Potom prišiel rok 2021 a s ním totálna deštrukcia. Planéty do seba narazili plnou silou v čelnej kolízii. Uvoľnená energia premenila pevnú horninu na žeravý mrak prachu a plynu, ktorý zaplavil okolie hviezdy.
Táto udalosť je vzácna. Existuje len zopár záznamov o planetárnych kolíziách a takmer žiadny neniesol toľko podobností so vznikom našej vlastnej sústavy. Práve preto je Gaia20ehk pre vedu taká cenná.
Kópia vzniku našej Zeme a Mesiaca
Všetko nasvedčuje tomu, že sledujeme proces, ktorý sa odohral pred 4,5 miliardami rokov u nás doma. Teória hovorí, že Zem vtedy zasiahlo teleso o veľkosti Marsu a z vyvrhnutého materiálu neskôr stuhol Mesiac. Sústava Gaia20ehk tento scenár takmer dokonale kopíruje.
Prachový mrak obieha svoju hviezdu vo vzdialenosti jednej astronomickej jednotky. To je presne tá istá vzdialenosť, v akej sa nachádza Zem od Slnka. Ak prach dostatočne vychladne, za pár miliónov rokov z neho môže vzniknúť nový svet s vlastným mesiacom.
Prítomnosť Mesiaca vnímame ako jednu z ingrediencií pre život. Pomáha chrániť planétu pred asteroidmi, vytvára oceánsky príliv a odliv a mieša biologické prostredie. Ak astronómovia pochopia, ako často k takýmto zrážkam vo vesmíre dochádza, zúžia tým hľadanie obývateľných svetov.
Lov na ďalších sto vesmírnych búračiek
Tento objav podnietil vedcov k vytvoreniu ambiciózneho plánu. Chcú nájsť viac takýchto momentov, aby zistili, či je vznik systému Zem-Mesiac bežný jav alebo vesmírny zázrak. Pomôcť má nový výkonný teleskop Simonyi na observatóriu Very C. Rubin.
James Davenport odhaduje, že tento prístroj by mohol v nasledujúcej dekáde identifikovať až 100 nových zrážok. Tým sa pre vedu otvorí úplne nová kapitola. Sledovanie katastrof nám totiž povie viac o tom, ako vzniká rovnováha v slnečných sústavách.
