Vedci dokonca skúmajú, či by bolo možné tieto účinky napodobniť pomocou existujúcich liekov. Niektoré prípravky používané pri liečbe cukrovky či obezity už teraz vykazujú vlastnosti, ktoré môžu súvisieť so spomalením biologického starnutia, čo otvára nové možnosti v oblasti medicíny dlhovekosti.
Zaujímavým zistením je aj to, že napriek výraznému predĺženiu priemernej dĺžky života v posledných desaťročiach sa počet ľudí, ktorí dosiahnu extrémny vek nad sto rokov, výrazne nezvyšuje. To ešte viac podporuje teóriu, že genetika hrá v týchto prípadoch zásadnú rolu.
Výskumníci však zároveň pripomínajú, že prostredie a spoločenské podmienky nemožno podceňovať. Kvalita života, prístup k zdravotnej starostlivosti, sociálne postavenie či úroveň znečistenia ovzdušia majú významný vplyv na celkovú dĺžku života populácie. Dlhovekosť tak nie je len otázkou génov, ale aj životných podmienok, ktoré spoločnosť vytvára.
Medzi najznámejšie príklady extrémnej dlhovekosti patrí francúzska žena, ktorá sa dožila viac ako 120 rokov. Hoci sa v starobe objavovali aj netypické návyky, počas väčšiny života si udržiavala relatívne aktívny a vyvážený životný štýl, čo vedci považujú za dôležitý doplnok k jej genetickej výbave.
Celkový obraz, ktorý z výskumov vyplýva, naznačuje, že dlhovekosť nie je výsledkom jedného faktora. Ide o komplexnú kombináciu genetickej predispozície, životného prostredia a individuálnych návykov, pričom práve ich rovnováha rozhoduje o tom, ako dlho a v akej kvalite človek žije.
