Rodáčka zo Zemplína, ktorá prišla na svet 4. decembra 1923, si prešla skutočným peklom na zemi. Počas druhej svetovej vojny prežila tri rôzne koncentračné tábory.
Slovensko zasiahla smutná správa. Vo veku nedožitých 103 rokov navždy odišla Edita Šalamonová, jedna z posledných žijúcich pamätníčok na našom území, ktoré na vlastnej koži okúsili neľudské útrapy nacistických vyhladzovacích táborov.
Prešla si peklom na zemi
O jej úmrtí informoval vedúci Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok, ktorý zdôraznil, že s jej odchodom strácame nenávratný kúsok živej pamäte národa.
Rodáčka zo Zemplína, ktorá prišla na svet 4. decembra 1923, si prešla skutočným peklom na zemi. Počas druhej svetovej vojny prežila tri rôzne koncentračné tábory, no nacistická mašinéria ju pripravila o takmer celú jej milovanú rodinu.
„Bola jednou z posledných troch žien na Slovensku, ktoré na vlastnej koži prežili hrôzy koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Jej odchodom strácame vzácneho človeka a autentický hlas našej histórie,“ uviedol v smútočnom príspevku na sociálnej sieti Martin Korčok.
Nekonečná cesta do Osvienčimu
Ako prezradila v dávnejšom rozhovore pre Denník N, čierny zlom v jej živote nastal na jar roku 1944. Mladá Edita bola spolu s príbuznými natlačená do dobytčieho vagóna v transporte, ktorý opustil Košice 3. júna 1944.
Cesta do neznáma trvala štyri nekonečné dni, počas ktorých boli väzni systematicky ponižovaní, vystavení krutému hladu, smädu a pred odchodom obratí o všetky osobné cennosti.
Konečnou stanicou bol tábor smrti Auschwitz-Birkenau (Osvienčim). Hneď na rampe po vystúpení z vlaku ich čakal obávaný nacistický lekár a vojnový zločinec Josef Mengele, ktorý vykonával selekciu.
Rodina bola okamžite brutálne roztrhnutá. Edita v tej chvíli videla svojich najbližších naposledy – s výnimkou sestry, s ktorou zostala v rovnakej skupine určenej na otrockú prácu.
Sestru jej zastrelili pred očami
Pobyt v Osvienčime bol pre obe sestry krátky, no o to intenzívnejší. Už po troch dňoch ich nacisti deportovali hlboko do nacistami okupovaného Lotyšska. V tábore v Rige boli nasadené na ťažké výkopové práce pri budovaní obranných zákopov.
Z Pobaltia ich neskorší vývoj vojny zahnal do ďalšieho koncentračného tábora, tentoraz v poľskom Stutthofe. V neustálom strachu o holý život sa Edita spolu so sestrou a ďalšími dvoma väzenkyňami odhodlala k zúfalému činu – pokusu o útek z tábora.
Sloboda však bola vykúpená obrovskou osobnou tragédiou. Stráže ich pri úteku odhalili a Editinu sestru pred jej vlastnými očami zastrelili. Na svete tak zostala v zajatí úplne sama.
Plán na nový domov stroskotal
Po skončení druhej svetovej vojny a oslobodení táborov stála mladá žena pred otázkou, čo ďalej. Podobne ako väčšina preživších európskych Židov, aj ona spočiatku túžila emigrovať a vybudovať si nový domov v Izraeli.
Tento plán však stroskotal – najskôr pre akútny nedostatok finančných prostriedkov a neskôr pre narodenie prvého syna, pričom vtedajší režim argumentoval tým, že mladí chlapci a muži sú potrební na povojnovú obnovu domácej spoločnosti.
Až po rokoch sa k nej dostala správa, že hrôzy vojny prežil aspoň jej nevlastný brat Ferdinand, ten však úspešne emigroval do Izraela a neskôr našiel nový domov v ďalekej Austrálii.
Edita Šalamonová napokon zostala žiť na východnom Slovensku, kde vychovala dve deti. Hoci si založila novú rodinu a dožila sa úctyhodného veku, hlboké rany na duši a spomienky na utrpenie, ktoré nacistický režim spôsobil jej blízkym, v nej zostali živé až do posledných dní jej dlhého života.
