Za autentickým profilom Furt v kuchyni stojí Martina Gromová, bývalá vojačka a mama piatich detí, ktorá dokazuje, že aj každodenné varenie môže byť radosťou, nielen povinnosťou.
Svoj online priestor začala budovať počas pandémie a dnes jej recepty sledujú desaťtisíce ľudí, ktorí oceňujú najmä ich jednoduchosť, keďže jej cieľom je ukázať, že variť a piecť dokáže naozaj každý. Martina si fanúšikov získala aj svojou prirodzenosťou, čo jej pomáhalo aj vo štvrtej sérii šou Pečie celé Slovensko, kde sa svojou kreativitou a odhodlanosťou dostala až do semifinále.
„Furt v kuchyni“ – to je síce veľmi časté, ale skôr ako povinnosť, než hobby. Vy ste to ale poňali úplne inak… Z čoho vzišiel tento ikonický názov? Čo pre vás znamená byť furt v kuchyni?
Úprimne? Vzniklo to úplne spontánne. Vždy som bola typ človeka, ktorý je proste furt v kuchyni, ale nie z povinnosti. Skôr preto, že ma to baví, upokojuje a napĺňa. Pre mňa to znamená tvoriť, skúšať nové veci a robiť radosť ostatným cez jedlo.
Vy máte súčasne, ale aj 5 detí. Ako sa vám podarilo neskĺznuť do typického slovenského stereotypu? A teda, že byť v kuchyni je len nevyhnutná povinnosť?
Práve tým, že som to nikdy nebrala ako povinnosť. Keď niečo robíte s radosťou, úplne sa zmení aj pohľad na to. A áno, nie vždy je to dokonalé, ale snažím sa nájsť si v tom svoj systém a hlavne si to užiť, nie prežiť.
A v akom období nastal ten zlom, kedy ste varenie a pečenie začali vnímať z toho najpozitívnejšieho uhla pohľadu? Čo vás vtedy dokázalo nasmerovať?
Ten zlom prišiel, keď som si uvedomila, že pečenie nie je len o výsledku, ale o procese. Začala som sa viac zaujímať o techniky, chute, kombinácie a vtedy sa z toho stal koníček, ktorý ma úplne pohltil.
Ako ste hľadali rovnováhu medzi povinnosťou a chcením byť v kuchyni? Ako sa vám to podarilo skĺbiť?
Nie je to vždy ideálne, ale snažím sa plánovať a zároveň si neklásť nereálne očakávania. Niekedy je kuchyňa chaos, niekedy terapia a to je úplne v poriadku.
Mnohí vaši fanúšikovia si možno predstavujú, že vám to v kuchyni ide vždy ľahko a od ruky. Ako je to v skutočnosti? Čo všetko sa skrýva za stovkami záberov a videí?
Za jedným videom je veľa pokusov, upratovania a niekedy aj nepodarených výsledkov. Ale práve to k tomu patrí. Snažím sa ukazovať realitu, že to nie je vždy na prvýkrát dokonalé.
A čo je pre vás osobne najtvrdším orieškom v rámci vášho vplyvu na sociálnych sieťach?
Zostať sama sebou. Je jednoduché porovnávať sa, ale ja sa snažím robiť veci tak, ako ich cítim.
A popri týchto všetkých výzvach, čo vás najviac napĺňa? S akými cieľmi aktuálne inšpirujete svojich fanúšikov?
To, keď mi ľudia napíšu, že niečo podľa mňa upiekli a podarilo sa im to. To je pre mňa najväčšia odmena. Mojím cieľom je ukázať, že piecť zvládne naozaj každý.
V mnohých príspevkoch spájate aj tradičné s moderným, resp. pretvárate tradičné recepty na trochu modernejšie. Ako sa vám to darí? Čo považujete v tomto smere za kľúčové?
Mám rada tradície, ale baví ma ich posúvať. Kľúčové je zachovať chuť, na ktorú sú ľudia zvyknutí, ale dať tomu modernejší vzhľad alebo techniku.
Medzi tou tradičnou a modernou gastronómiou je často tenká hranica… Ako sa na tieto prepojenia pozeráte vy?
Podľa mňa je to o rešpekte. Nezničiť pôvodný recept, ale jemne ho vylepšiť, aby zostal rozpoznateľný.
A aké sú vaše top recepty, ktoré sa vám podarilo zmodernizovať?
Najviac ma bavia dezerty, v ktorých viem zachovať známu chuť, ale úplne zmeniť formu. Napríklad štrúdľa v tvare ruže – tam pracujem s klasickými kombináciami ako jablko-mak, ale v modernej podobe. Alebo tiramisu donut – tiramisu v tvare donutu. Zo slaných napríklad zemiakové placky doplnené o rybu či podpecník s fetou a figami.
(Recepty pokračujú na ďalšej strane)
