Zápis v zozname UNESCO je pre mnohé miesta prestížou, ktorá prináša slávu, turistov aj peniaze. Nie všade to však vnímajú ako výhru. Slovenský Vlkolínec patrí medzi lokality, kde časť obyvateľov tvrdí, že svetové uznanie prinieslo viac problémov než úžitku.
Byť v UNESCO znamená, že danémiesto získa medzinárodnú prestíž, dostane sa do turistických sprievodcov a často aj na zoznamy ľudí, ktorí hľadajú výnimočné miesta na cestovanie.
Lenže niektoré lokality dnes riešia opačný problém. Nechcú sa na zozname udržať za každú cenu, ale najradšej by z neho odišli.
Ako upozornil portál BBC, medzi príklady patrí aj slovenský Vlkolínec. Malá horská osada pri Ružomberku je zapísaná v UNESCO od roku 1993, no časť miestnych obyvateľov tvrdí, že označenie svetového dedičstva im komplikuje každodenný život.
Viac domov než obyvateľov
Vlkolínec patrí medzi najznámejšie slovenské pamiatky UNESCO. Je známy drevenicami, farebnými domami a zachovaným charakterom horskej osady. Žije tam približne 20 stálych obyvateľov, zatiaľ čo domov je tam 45. Ročne tam však prichádza viac ako 100 000 návštevníkov.
Práve tento nepomer je jadrom problému. Miesto, ktoré má byť živou obcou, sa v očiach časti miestnych mení na turistickú atrakciu.
Návštevníci prichádzajú za obrazom tradičnej dediny, no obyvatelia v nej stále potrebujú normálne bývať, pohybovať sa, opravovať domy a mať súkromie.
UNESCO ako výhra aj problém
Podľa UNESCO dnes zoznam svetového dedičstva zahŕňa viac ako 1 200 lokalít po celom svete. Sú medzi nimi známe pamiatky ako Machu Picchu, Veľký čínsky múr či Benátky, ale aj menšie a menej známe miesta.
Zápis má chrániť výnimočné kultúrne a prírodné dedičstvo. V praxi však často prináša aj prudký nárast turizmu. Odborníci na cestovný ruch upozorňujú, že status UNESCO funguje podobne ako odporúčanie v prestížnom sprievodcovi. Miesto sa dostane do povedomia turistov a stáva sa povinnou zastávkou.
To môže pomôcť miestnej ekonomike, ale zároveň to môže zmeniť život obyvateľov. V extrémnych prípadoch sa z miest stávajú kulisy pre návštevníkov.
Keď sa dedina mení na múzeum
Muzeifikácia je pojem, ktorý pomenúva stav, keď sa živé miesto postupne mení na priestor prispôsobený turistom viac než ľuďom, ktorí tam bývajú. Nie je to problém iba Vlkolínca. Podobné debaty sa vedú aj v Benátkach, Marrákeši či čínskom meste Lijiang.
Benátky sú jedným z najznámejších príkladov nadmerného turizmu. Mesto roky rieši odliv miestnych obyvateľov, rast cien bývania a tlak masového cestovného ruchu.
V prípade menších miest je však problém ešte citlivejší. Ak do malej obce s pár desiatkami obyvateľov prídu desaťtisíce turistov ročne, bežný život sa môže výrazne zmeniť.
Podobný spor riešia aj v Tanzánii
Vlkolínec nie je jediný prípad, kde sa hovorí o odchode zo zoznamu UNESCO, je to tak aj v prípade Ngorongoro Conservation Area v Tanzánii. Ide o známe územie so safari, divokou prírodou a pastierskymi komunitami Masajov.
Zástupcovia miestnych komunít však tvrdia, že ochranné pravidlá spojené s medzinárodným statusom prispeli k vytláčaniu obyvateľov z tradičných pastvín. V tomto prípade nejde primárne o turistov v uličkách obce, ale o konflikt medzi ochranou prírody, turizmom a právami ľudí, ktorí v krajine žijú celé generácie.
Spoločný problém je však podobný. UNESCO chráni miesto ako hodnotu pre celé ľudstvo, no miestni sa pýtajú, kto chráni ich každodenný život.
Vyradenie zo zoznamu je výnimočné
Odstránenie lokality zo zoznamu UNESCO je veľmi zriedkavé. Zatiaľ sa tak stalo len v 3 prípadoch. Ako prvá bola v roku 2007 vyradená rezervácia Arabian Oryx Sanctuary v Ománe. V roku 2009 nasledovalo údolie Labe v Drážďanoch po výstavbe mosta a v roku 2021 prišiel o status Liverpool Maritime Mercantile City.
Vo všetkých prípadoch išlo o problém s ochranou samotnej hodnoty lokality, nie o žiadosť miestnych obyvateľov pre turizmus alebo kvalitu života.
