Silnejší moment si europarlament dlho nepamätá. 11-ročný ukrajinský školák Roman Oleksiv pred poslancami opísal ruský raketový útok, ktorý mu navždy vzal matku. Jeho slová boli také dojímavé, že ich pre plač nedokázala prekladať ani tlmočníčka.
Deti v Romanovom veku by mali riešiť školu, kamarátov a hry. Na Ukrajine však už od februára 2022 vyrastajú uprostred vojny. Roman je jedným z tisícov detí, ktorým konflikt zmenil život od základov.
Detstvo mu vzala vojna
V júli 2022 zasiahli ruské rakety mesto Vinnycia. Roman bol v tom čase v nemocnici spolu so svojou mamou Halynou, píše denník The Sun.
Útok si vyžiadal 24 obetí a ďalších 202 ľudí utrpelo zranenia. Medzi mŕtvymi bola aj jeho mama.
Keď Roman prehovoril v Európskom parlamente, v sále zavládlo ticho. Tlmočníčka ani asistentka podpredsedu parlamentu nedokázali zadržať slzy a museli sa ospravedlniť.
„Zdravím všetkých, volám sa Roman, mám 11 rokov. Pochádzam z Ukrajiny a teraz žijem v Ľvove. 14. júla 2022 sme s mamou boli vo Vinnycii na klinike, keď oblasť zasiahli tri ruské rakety. A to bolo naposledy, čo som svoju mamu videl a mohol sa s ňou rozlúčiť,“ povedal chlapec.
V tom momente musel preklad na chvíľu prevziať kolega, kým sa tlmočníčka spamätala.
Z ruín utekal sám
Roman pokračoval v rozprávaní aj napriek obrovskej emócii, ktorú jeho slová vyvolávali.
„Jediné, čo som videl, boli jej vlasy. Pohladil som ju po nich a začal sa plaziť preč z ruín,“ opísal okamihy po výbuchu.
Na videu je chlapec Roman Oleksiv v Európskom parlamente. Zdroj: X/NEXTA
Chlapec utrpel popáleniny na 45 percentách tela, sto dní bol v kóme, absolvoval 36 operácií a tri roky liečby. Rehabilitoval sa aj v Nemecku, kde bojoval o návrat do života.
Roman vystúpil počas premietania dokumentov o ukrajinských deťoch poznačených vojnou. V europarlamente sa zároveň premietal film Children for Putin o násilných deportáciách detí do Ruska.
„Chcem vám povedať, že keď sme spolu, sme silní a nikdy sa nesmiete vzdať. Musíme naďalej pomáhať ukrajinským deťom,“ odkázal Roman, ktorého sprevádzal otec Jaroslav.
Napriek všetkému nestráca nádej
Romana mnohí poznajú pod prezývkou Romčik. Lekári sa obávali, že po zraneniach zostane na invalidnom vozíku, no on ich presvedčil o opaku.
„Podstúpil veľa operácií. Transplantovali mu kožu na popálenom tele. V Nemecku urobil prvé kroky po ťažkých zraneniach,“ povedal jeho otec Jaroslav.
Chlapec rehabilitoval s obrovským nasadením, pretože sa chcel vrátiť k tomu, čo miloval – k spoločenskému tancu a hre na akordeón.
„Vďaka práci zdravotníkov, Romanovej práci a jeho nadľudskému úsiliu… toto všetko nám otvorilo dvere späť k tancu, k hre na hudobné nástroje,“ dodal Jaroslav.
Príbeh malého Romana je bolestnou pripomienkou ceny vojny – a zároveň dôkazom neuveriteľnej sily detí, ktoré sa jej musia postaviť.
