Otázka transparentnosti pri nákupe vakcín proti ochoreniu COVID-19 sa opäť dostala do centra pozornosti európskych inštitúcií. Generálny advokát Súdneho dvora Európskej únie Athanasios Rantos odporučil zamietnuť odvolanie, ktorým sa Európska komisia snaží zvrátiť rozsudok týkajúci sa zverejňovania informácií o zmluvách na nákup vakcín. Informovali o tom agentúry Reuters a DPA.
Prípad sa týka obdobia vrcholiacej pandémie v rokoch 2020 a 2021, keď Európska únia uzatvárala miliardové dohody s farmaceutickými spoločnosťami na dodávky vakcín proti koronavírusu. V mene členských štátov rokovali zástupcovia Európskej komisie spolu s odborníkmi nominovanými jednotlivými krajinami. Cieľom bolo zabezpečiť dostatočné množstvo vakcín pre viac ako 400 miliónov obyvateľov Únie v čase, keď o dostupné dávky súperili vlády po celom svete.
Práve rozsah týchto kontraktov a spôsob ich uzatvárania však vyvolali otázky zo strany europoslancov, mimovládnych organizácií aj časti verejnosti. Viacerí poslanci Európskeho parlamentu žiadali prístup k plnému zneniu zmlúv uzatvorených so spoločnosťami ako Pfizer, BioNTech, Moderna či AstraZeneca. Komisia síce časť dokumentov sprístupnila, mnohé pasáže však zostali začiernené.
Brusel svoje rozhodnutie obhajoval potrebou chrániť obchodné tajomstvá farmaceutických firiem, citlivé cenové mechanizmy a samotný rozhodovací proces. Kritici však argumentovali, že pri kontraktoch financovaných z verejných zdrojov má verejnosť právo vedieť, za akých podmienok boli dohody uzatvorené.
Spor sa napokon dostal pred Všeobecný súd Európskej únie, ktorý v roku 2024 dospel k záveru, že Európska komisia neposkytla dostatočné odôvodnenie pre utajenie niektorých častí dokumentov. Hoci súd uznal, že časť informácií mohla zostať neverejná, v niektorých bodoch dal za pravdu žalobcom a nariadil komisii poskytnúť podrobnejšie vysvetlenia.
Komisia sa voči rozhodnutiu odvolala, čím sa prípad dostal na pôdu Súdneho dvora EÚ. Generálny advokát Athanasios Rantos teraz odporučil sudcom, aby rozsudok nižšej inštancie potvrdili. Vo svojom stanovisku zdôraznil, že pri rokovaniach o vakcínach existoval mimoriadne silný verejný záujem na transparentnosti.
Podľa jeho názoru nestačilo, že Európska komisia zverejnila iba anonymizované vyhlásenia o možných konfliktoch záujmov osôb podieľajúcich sa na rokovaniach. Rantos upozornil, že bez identifikácie konkrétnych členov vyjednávacích tímov nie je možné účinne preveriť ich nezávislosť a nestrannosť.
Generálny advokát zároveň spochybnil argument Európskej komisie, že zverejnenie ďalších častí zmlúv by mohlo poškodiť obchodné záujmy farmaceutických spoločností. Podľa jeho stanoviska neboli tieto tvrdenia dostatočne podložené konkrétnymi dôkazmi.
Hoci stanovisko generálneho advokáta nie je právne záväzné, v praxi má značnú váhu. Sudcovia Súdneho dvora EÚ sa jeho odporúčaniami riadia vo významnej časti prípadov. Konečný rozsudok sa očakáva v najbližších mesiacoch.
Kauza Pfizergate
Prípad zároveň nadväzuje na ďalšiu kontroverziu známu ako Pfizergate. V nej Všeobecný súd EÚ v roku 2024 rozhodol, že Európska komisia pochybila, keď odmietla sprístupniť textové správy medzi predsedníčkou komisie Ursulou von der Leyenovou a generálnym riaditeľom spoločnosti Pfizer Albertom Bourlom. Komisia tvrdila, že predmetné správy neuchováva, čo vyvolalo ďalšie otázky o transparentnosti rozhodovacích procesov počas pandémie.
Nákup vakcín predstavoval jednu z najväčších spoločných investícií v histórii Európskej únie. Podľa údajov Európskej komisie zabezpečila Únia počas pandémie viac ako štyri miliardy dávok vakcín, pričom hodnota kontraktov sa pohybovala v desiatkach miliárd eur. Práve rozsah verejných výdavkov je jedným z hlavných dôvodov, prečo časť europoslancov a mimovládnych organizácií dlhodobo požaduje maximálnu otvorenosť pri zverejňovaní zmlúv.
Kritici upozorňujú, že dôvera verejnosti vo verejné inštitúcie závisí aj od toho, či sú schopné transparentne vysvetliť rozhodnutia prijaté v krízových situáciách. Európska komisia naopak argumentuje, že počas pandémie musela konať mimoriadne rýchlo a zároveň chrániť citlivé obchodné informácie potrebné na zabezpečenie dodávok vakcín pre členské štáty.
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ tak nebude mať význam len pre samotné vakcínové kontrakty. Môže sa stať dôležitým precedensom pre budúce posudzovanie hranice medzi právom verejnosti na informácie a ochranou obchodných záujmov pri veľkých európskych zákazkách financovaných z verejných zdrojov.
